Pred 20 rokmi zomrel v Ružomberku filozof, historik umenia, prekladateľ, katolícky kňaz Ladislav Hanus. V roku 1926 začal študovať v bohosloveckom seminári v Spišskej Kapitule, ale už po roku ho poslal biskup Vojtaššák pokračovať v štúdiu na Jezuitskú fakultu v Innsbrucku. Tam obhájil doktorát z filozofie a neskôr z teológie. Potom pôsobil na kaplánskych miestach a tiež ako katechéta. V roku 1938 prišiel prednášať na Spišskú Kapitulu a zotrval tam až do roku 1950. V roku 1951 sa začal skrývať pred ŠtB, no v roku 1952 ho odhalili.

Dňa 8. decembra 2014 sme navštívili novovznikajúce „Dokumentačné stredisko Národného socializmu v Mníchove“. Je to nová budova, ktorá stojí vo štvrti „Maxvorstadt“, na mieste zbombardovaného „Braunes Haus“. Tam sídlila stranícka centrála NSDAP.

Slovensko sa uvelebilo v priemernosti – a je mu tam dobre. Stratila sa akákoľvek ambícia byť elitou. Podstatné je zabezpečiť sa a prežívať. V časoch Česko-Slovenska sme síce často hromžili na Prahu, ale zároveň sme sa chceli na ňu doťahovať. Dnes žijeme v otvorenom svete a naši ľudia, ktorí pôsobia vonku, sú v športe, vede a na iných pracoviskách často nadpriemerne úspešní. Doťahujú sa na kritériá a prostredie, v ktorom žijú. Ale tu nie je na koho sa doťahovať. Bratislava ako hlavné mesto stratila toto postavenie. Na Slovensku panuje a darí sa priemernosti.

Farnosti Važec, Hybe, Východná a Spišské biskupstvo slávia rôznymi podujatiami „Rok Janka Silana“. Je totiž sto rokov od narodenia a 30 rokov od smrti tohto významného slovenského básnika a kňaza. Pamätám si, ako som raz neskoro večer odchádzal z bytu tajného biskupa Jána Korca, keď mi vo dverách odrazu povedal: „Dostal som správu zo Spiša, že Janko Silan zomiera. Pomodli sa zaňho.“ Zostalo mi v pamäti, s akým pohnutím to povedal. Keď zomiera veľký básnik, ľudia ducha vedia, čo tým táto zem stráca.

V knihe proroka Daniela mal kráľ Nabuchodonozor sen, v ktorom videl mohutnú sochu. Jej lesk bol silný a jej výzor hrozný. Zrazu sa bez zásahu rúk odlúpil kameň z kopca, zasiahol sochu do nôh a rozbil všetko, železo, hlinu, kov, striebro aj zlato. Prorok Daniel vyložil kráľovi význam sna takto: „Tvoje kráľovstvo sa nakoniec bez zásahu rúk rozpadne!“

Tento príspevok odovzdávam deň pred konaním referenda a v tlači sa objaví deň po. Dáva mi to istú slobodu. Poznám kresťanské prostredie dlho, a preto si myslím, že referendum Aliancie za rodinu bolo vyvolané udalosťami v krajinách Európskej únii a v Amerike. Pochody LBGT v západoeurópskych mestách, často s provokujúcim správaním, ktoré prinášajú rôzne televízne spravodajstvá ale aj viacero postihov ľudí na Západe, ktorí napríklad neboli ochotní sobášiť, alebo prisúdiť adopciu ľuďom rovnakého pohlavia, dali nakoniec do pohybu mnohých kresťanov na Slovensku, a tí dali o sebe vedieť. Je druhou vecou, že tieto pochody sú aj istým druhom výkriku a protestu.

Dňa 25. júna 2014 sa na generálnej audiencii vo Vatikáne stretol arcibiskup Róbert Bezák s pápežom Františkom. Arcibiskup Bezák povedal Svätému Otcovi, že mu poslal viacero listov prostredníctvom kardinálov a ľudí, ktorí majú k nemu priamy prístup, ale nedostal žiadnu odpoveď. Pápež František mu odvetil: „Ja som žiadny list od vás nedostal“.

3. februára 2015 zomrel ako 55-ročný slovenský jezuita František Šatura. Hoci v roku 1984 ukončil štúdium matematickej informatiky UK v Bratislave, už počas štúdií bol organistom v Stupave a k jezuitom tajne vstúpil v roku 1987. Prvé sľuby zložil v júni 1989, už v roku 1990 ho predstavení poslali do Ríma na štúdium teológie. Počas štúdií sa venoval telesne postihnutým a pastorácii väzňov. V roku 1995 pokračoval v štúdiu v Mníchove. Za kňaza bol vysvätený v roku 1996, od roku 1998 vyučoval filozofiu na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity.

Dňa 6. januára 2015, na Tri krále, som sa zúčastnil modlitbového stretnutia pred Vatikánskou nunciatúrou z úmyslom duchovnej podpory pre arcibiskupa Bezáka. Prvé takéto stretnutie sa uskutočnilo 6. júla 2013, pri prvom výročí jeho odvolania. Odvtedy sa jeho sestra Gabika spolu s priateľmi už viac ako rok a pol, každého 6. v mesiaci, stretávajú pred nunciatúrou, aby sa modlili.

V máji 1947 pripravovali študenti z bratislavského internátu Svoradov tradičnú pešiu púť z Bratislavy do Marianky. Pripravili však prekvapenie. Po rannej omši v kostole jezuitov vyšiel na Františkánske námestie kňaz Jozef Búda a na pleciach niesol veľký drevený kríž. A s týmto krížom putoval potom veľký sprievod ľudí cez Patrónku, Železnú studničku až do Marianky, kde malo byť vyvrcholenie slávnosti slúžením omše.