Kauza sa nekončí. V januári ktosi Sergejovi Filinovi, umeleckému riaditeľovi Štátneho baletu Veľkého divadla v Moskve, cestou z predstavenia oblial tvár aj oči kyselinou. Polícia neskôr obvinila sólistu divadla Dimitričenka. A spolupracovníci divadla teraz spochybňujú jeho vinu.

Práca sa dá robiť srdcom alebo pre peniaze. V ojedinelých prípadoch sa stáva, že človek, ktorý sa nedá peniazmi ani po rokoch pokaziť, zrazu zarobí peniaze. Oni vás všetci tí ľudia, čo vám chcú dobre, prehovárajú, aby ste svoju prácu prispôsobili honbe za peniazmi, aby ste robili rádiovejšie pesničky, komerčnejšie zájazdy alebo vyrábali trendovejšie výrobky, ale vy robíte len to, čo máte radi, a tak, ako veríte, že je to správne. Ja som si od začiatku zvolila túto cestu, ale nestretla som na nej veľa podobných.

Sklené dvere, bledohnedé linoleum, červené stoličky s tým istým koženkovým poťahom, ako majú sedadlá v starom vlakovom kupé. Handra putujúca podlahou, obtočená okolo portvišu, vôňa chlóru, zeleno-biely úbor rómskej uprtovačky v strednom veku.

Našej minulosti sa treba pozrieť priamo do očí, nech je akákoľvek, a už vôbec nerobiť za ňou žiadne hrubé čiary.

Vrtuľa sa roztáča, rýchlo na seba kričíme, kto si sadne dozadu, kto dopredu a s vejúcimi vlasmi nasadáme do vrtuľníka. Máme za sebou dva urputné dni čakania na lietadlo, ktoré na rozmočenej dráhe v horách nemôže pristáť, a tak sme sa zložili na vrtuľník. Keď vzlietneme, cítim sa ako v 3D kine a popadne ma eufória. Prvýkrát sedím v helikoptére a na chvíľu mám pocit, že to za tie prachy stálo. Krajina pod nami sa pomaly dvíha a mení v serióznejšie a suchšie kopce a mraky nad nami pomaly klesajú a menia sa na úplne seriózny a mokrý dážď.

Je to strašne, ale naozaj strašne dôležité. Je strašne dôležité prinášať dobré správy, nie na zaslepenie, ale na otvorenie očí. Lebo tá slepota v tejto krajine je umelá. Nevychádza z pravdy. Modifikuje ju, násobí na entú, nezopdpovední ľudia priložia polienko do ohňa a už to máme. Neznášanlivosť, ktorá sa zdá strašne neškodná a normálna. Za vtipy o Cigánoch sa predsa nevraždí. Je predsa normálne deťom hovoriť, aby sa s Cigánčatami nehrali. Je normálne chytiť si kabelku, keď prejde okolo Róm. Je normálne nepodať pomocnú ruku, je normálne ešte po tej nastrčenej aj podupať. Strašne dobre sa to celé médiám predáva. Tak sa dobre predáva, keď prichytia celebritu s niekým nevhodným. Predáva sa totiž zlo. V správach, v tlači, všade.

„herečka, speváčka a spisovateľka Dorota Nvotová…” čítam na začiatku každého článku o mne. Toto sú definície, ktoré by ma mali vystihovať. Najviac sa vždy zahanbím pri slove speváčka. Pretože spievať neviem. Vždy som si myslela, že spievam, lebo mi príde blbé, že by mal niekto iný spievať hudbu a texty, ktoré píšem ja, zo svojej duše, o svojom svete. Robí to aj Lucia Piussi a robí to dobre, aj keď tiež nevie spievať. Robí to aj Nick Cave aj Randy Newman a aj môj otec Jaro Filip.

Na ľavom oku som mala nepekne agresívny keratitis. Bol to výsledok úbohej hygieny na internáte a následného zápalu, ktorý nebol patrične liečený. Predpísali mi komplexnú liečbu, ale ani po mesiaci som nevidela žiadne zlepšenie. Keď som sa pozrela na biele steny alebo čokoľvek zaliate slnečným svitom, oči mi horeli. Žaneta, dievča, ktoré spalo v protiľahlej bunke, mi povedalo, čo sa deje. „Kradnú ti lieky a fľaštičky ti nahrádzajú niečím iným. Berú ich ako drogy,“ pošepkala mi v sprchách.

Pozerám sa na fotky svojich nepálskych detí a plačem. Viem, že som si to už zakázala. Nič nevyriešim, keď si budem ešte viacej ničiť nervy. Len nakŕmim svojou zlosťou, bezmocnosťou, sklamaním a stále nestráveným šokom svoju odvahu, otrasiem sa a idem robiť niečo užitočné. Niečo, čo im možno pomôže. Niečo, čo mi utlmí bolesť zo sklamania a vlastnej slepoty počas tých piatich rokov, čo som pomáhala mojim nepálskym deťom.

Niekto musí zostať stáť na schodoch do lietadla, povedať posledné zbohom, držať vreckovku a utrieť zaslzené oči. Niekto tu musí zostať, aby bolo komu posielať listy, farebné pohľadnice a aby bolo komu volať zo všetkých tých diaľok. Niekto musí zostať, aby sa mohol starať o dom, kedysi plný detí a príbuzných, aby mal kto poliať kvety a starať sa o psa, ktorého tu museli nechať.