Výzva autorů spojených s knihou České průšvihy 1945–1948 a spřátelených historiků k umístění vysvětlující tabulky k soše prezidenta Edvarda Beneše na Loretánském náměstí v Praze vzbudila velkou pozornost, ale, tak nějak po česku, nic, co by se dalo považovat za diskusi. Ctihodná Společnost Edvarda Beneše, která reagovala poněkud rozzlobeně jako vůbec první, nedokázala po nezdvořilém a nekonkrétním odsouzení naší výzvy odpovědět ani na jednu z faktografických otázek, kterými jsme je oslovili.

Príhovor Fedora Gála z Terezína prinášame v plnom znení.

Nedávno som uvidel vo svojej obľúbenej kaviarni na pražskom Žižkove palestínsku zástavu. Čo ťa dráždi, pomyslel som si, veď je to iba symbol. Iba symbol?

Je možný dialóg s Ficom, Orbánom, či Trumpom, alebo nie. Prečo nie sme schopní osloviť viac ľudí. Trump prebudil Európu. Využijeme to?

Fedor Gál, terezínské dítě, oslavil osmdesáté narozeniny.

Porota Ceny Dominika Tatarku (CDT) ma – vďaka pravidlu, že posledný laureát má povinnosť predniesť laudatio tomu nasledujúcemu – primäla prijať výzvu a zaujať postoj k téme, kde som bol dovtedy nepopísaný papier. Ďakujem Józsefovi Demmelovi za jeho dôkladnú knihu o mladosti Milana Rastislava Štefánika (MRŠ).

Jsem starý chlap. Říká se, že kulturní propast mezi mou generací a generací mých vnoučat vytyčují digitální technologie, zejména umělá inteligence.

„Hrdinu“ svojho rozprávania prirovnávam k potkaniarovi. Stará nemecká povesť z 13. storočia hovorí o mužovi, ktorý dokázal viesť fascinovaný dav rovno k vlastnej skaze. Dejiny sú pretkané rôznymi verziami potkaniarov. Aj slovenské. A tie po novembri 1989 mali tiež svojho prvého potkaniara.

Bože, koľko ráz som len čítal kanonické dielo Starého Majstra a predsa som z neho pochopil iba zlomok. Včera, keď som po rannej káve a cigarete čítal už entý raz osemnástu kapitolu jedinej knihy, ktorá po ňom ostala, zrazu mi to došlo.

Aj ja. Čosi som sa však od toho vírusu naučil. Napríklad: žijeme v časoch, keď sa permanentne súťaží o pozornosť publika. Kríza, akákoľvek, je dobrá téma a súťaž o miesto na pódiu prehluší podstatné. A podstatné je predsa to, čo si myslím ja. Ktorýkoľvek „ja“.