Keď sa text, duch doby a čin stretnú, dejú sa veci. Napríklad: Elisabeth Nietzsche, inšpirovaná rasovými teóriami svojej doby, spolu s manželom presídlila niekoľko desiatok zaručene árijských rodín do paraguajskej džungle, kde nehrozilo „znečistenie“, a podujala sa vybudovať na sklonku 19. storočia „Nové Nemecko“. Keď sa o niekoľko desaťročí neskôr vydal anglický novinár Ben Macintyre (Elisabeth Nietszchová, poslední árijská kolonie, Praha 2001) do tých končín, našiel niekoľko miešancov s hnedou pokožkou, blond vlasmi a modrými očami.

Pokiaľ nepotrebujete, aby vás po kúpaní štípala koža od soli, tak potom má Lago di Garda všetko ostatné z poriadnej letnej dovolenky. Človek sa cíti ako pri mori, ale nie je pri mori, lež pri obrovitánskom jazere pod Alpami. Jazero je koldokola obsypané staručkými mestečkami a záhradami a naokolo sa pomaly, ale isto dvíhajú veľhory. Chvíľku mi trvalo, kým som mamu a sestru presvedčila, že pôjdeme tento rok sem, a nie klasicky k moru do Chorvátska. „Ale veď tam nie je more!” vraveli obe vodné stvorenia (mama dokonca vyhlásila že by chcela byť človek obojživelník...).

Práve som dočítal Stress test od bývalého amerického ministra financií. Je to úprimná monografia finančnej krízy očami jedného z kľúčových aktérov jej riešenia.

Stojí na čele krajiny v stave vojny. A hoci ho celý svet považuje za jastraba, je opatrnejší a umiernenejší, než to na prvý pohľad vyzerá.

Tu niekde sa končí Bratislava. Aj Bratislava. Časť jej duše. Som v Rumunsku, na delte Dunaja a plavím sa na lodi cez nespočetné množstvo malých kanálov, vodných križovatiek a bažín. Vtáky. Stovky vtákov. Zeleň, zeleň, zeleň. Voda okolo nás tečie a ja sa snažím zachytiť nejaký známy zápach bratislavského Dunaja. Je to tá istá voda, pretiekla mojím mestom, nabrala pachy, špinu, ľudské príbehy, možno aj nejakého samovraha a prišla až sem a tu sa so mnou stretáva. Stretli sme sa zhruba na polceste – ja z Moskvy, ona z Bratislavy a tu spolu teraz trávime poriadne ufučané popoludnie.

Priznávam, že kým som nevidela film Opři řebřík o nebe (2014), nemala som o existencii jeho režisérky, dokumentaristky Jany Ševčíkovej (1953) ani potuchy. Dobehla som zanedbané, trošku som sa zoznámila s jej tvorbou a otvoril sa mi pred očami zaujímavý, ucelený, oslovujúci i provokujúci pohľad na svet.

Stále na tú Moskvu len nadávam, a tak som sa rozhodla napísať aj niečo pozitívne. A to o parku Sokolniki. Ľudia, každý park na svete ktorý som doteraz navštívila, sa môže schovať. Kvantum zelene a neuveriteľné spektrum kultúrnych vsuviek. Na pekných chodníčkoch lemovaných lavičkami stretávame rodinky, bicyklujúce sa na tých rodinných bicyklo-vozíkoch, čo sa tu dajú prenajať spolu so segwaymi a rôznymi elektrickými kolobežkami a jednokolesovými bicyklami všetkých tvarov.

Jedna z vecí, ktoré ma na nedávnom výlete na Sicílii najviac fascinovali, bolo posedávanie na ulici. Sicílčania to asi robia zo všetkého najradšej. Hlavne starí dedkovia v oblekoch a klobúkoch. Pár starých plastových stoličiek, niekedy aj lavička, a už majú o zábavu postarané. Po sieste sa tam vyvalia, kým ich ženy pripravujú večeru, sedia, niekedy aj nad novinami a diskutujú. Pozorujú svet, tých zvláštnych mladých ľudí, čo neposedávajú, ale namiesto toho sa stále za čímsi honia a s pokojnými úsmevmi im ubieha čas na tomto svete. Keď raz budem na dôchodku, nebudem robiť nič iné, len posedávať.

V Británii prekvitá ideológia, rovnako sexistická, homofóbna, netolerantná a vražedná ako fašizmus. Je to ideológia radikálneho islamu. Na rozdiel od fašizmu však takmer nemá oponentov. Chýba tu antifašistická kultúra, ktorá by sa proti radikálnemu islamu postavila a spoločensky ho znemožnila.

Milí priatelia, tohtoročná jeseň ma pohltila akýmsi zvláštnym spôsobom. Kráčal som medzi stromami, pod nohami mi tancovalo lístie. Pozrel som na konár a bola tam. Nostalgia s rozviatymi vlasmi. V tvári mala pokoj. Oči mala odovzdane smutné ako bytosť, ktorá dlho vzdorovala, no ďalej už vzdorovať nevládze. Napriek tejto rezignovanej ovisnutosti nabrala toľko síl i odvahy, že sa nebadane posunula a keď som prechádzal popod ňu, zoskočila mi na ramená a ostala tam.