Kubánskej blogerke Yoani Sánchez, ktorej stĺpčeky uverejňujeme v .klube, sa vďaka OZ Človek ohrození konečne podarilo osobne zavítať do našej redakcie. O politike sme sa s ňou rozprávali už v marci v Prahe, tak sme teraz prevetrali jej cnosti a neresti. Siete virtudes y vicios.

Tahle otázka musí hloubavého čtenáře pořádně trápit. Je to už dvacet čtyři let od převratu a nic. Knih mnoho, spisovatelů málo.

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Je dobrým zvykom nepozývať mafiánov a pofidérnych oligarchov na významné spoločenské udalosti ako sú plesy či odovzdávania cien. Samozrejme, v lepších spoločnostiach. U nás to neplatí. U nás sa pred nimi otvárajú dvere, ktoré by jediné mali ostať zatvorené – dvere do dobrej spoločnosti. Hoci majú títo ľudia všade na svete moc a peniaze tak ako u nás, do istých spoločenských kruhov ich nikdy nepustia. U nás si „dzobkajú“ na rautoch z jedného stola s ľuďmi, ktorí preberajú ocenenia za to, že obetavo poslúžili verejnej veci.

Obraz štátu ako neomylného a milostivého pastiera prihlúplych ovečiek má neuveriteľnú silu. Stačí trochu postrašiť a politici majú zákonodarné eldorádo.

Čo majú spoločné susedská výpomoc, predaj „na sekeru“, pohostinnosť voči návštevníkovi, švagor na mestskom úrade, striptízový bar pre vojakov z mierových síl a mafiánsky bos, ktorý je zároveň vysokým policajným dôstojníkom? To všetko zistíte v Bosne.

Slovenské kiná posledný týždeň napĺňa film Jonáša Karáska Kandidát. Za prvé štyri premietacie dni ho videlo 13 675 divákov, čo sme tu už dávno nezažili. Jedno je už teraz isté: tvorcovia ukázali, ako sa v súčasnosti robí filmové promo.

Tankovanie pohonných látok do auta by malo byť tou najjednoduchšou záležitosťou. Ale nie je, niektoré autá majú otvor naľavo, iné napravo. Najhoršia nočná mora šoférov však je, že natankujú do dieselového motora benzín.

Milí priatelia, raz nás okolnosti prinútili s kapelou prenocovať v ubytovacom zariadení hotelového typu. Bola to stuchnutá robotnícka ubytovňa. Preležané váľandy, zapľutý interiér, toalety omočené od plafónu po zem. Všetko prepálené od ohorkov. Zatuchnutý pach prepotených montérkových overalov, cigariet a piva. V automate, kde bývajú keksíky, plechovky s malinovkami a čokoládky, boli v ponuke bravčové paštéty, chleby a dokonca masť a cibuľa.

„Prídu ruské tanky, bude tiecť krv!“ vykríkol zdesene Sergej. Ostatní mali pohľad meravý. Larisa sa rozplakala. A zrazu bolo ticho. Vytratili sa. Zostal som v divadle sám. Nerád opakujem réžie tej istej hry. Urobil som to len trikrát. Hru P. de Marivaux Dotyky a spojenia som po úspešnom uvedení doma druhýkrát režíroval v Talline, v ruskom divadle. Bolo to roku 1989, pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Estónsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu.