Máme za sebou štyri návrhy štátneho rozpočtu, tri roky a dve vlády od času, keď sa v rámci konsolidácie verejných financií začala spomínať potreba vykonať audit verejnej správy. Dodnes ho niet. Prečo?

Americká federálna vláda opäť funguje, na úľavu však nie je čas. Hlboké rozpory na politickej scéne sa ukázali vo veľmi neestetickej nahote. Obamacare štartuje od 1. októbra a ešte stále nenaštartovala. Hlavné politické strany sa škriepia a voliči ich majú plné zuby.

Rozhovor s demografom Branislavom Šprochom, ktorý sa venuje skúmaniu rómskej populácie a vydal prognózu jej populačného vývoja. Vyplýva z nej, že v roku 2030 by u nás malo žiť 560- až 620-tisíc Rómov.

Ten, koho to zaujíma, môže práve v tejto chvíli sledovať prvé nežné dotyky s európskou demokraciou. V európskych voľbách prvýkrát stoja celoeurópski kandidáti, ktorí by mali prevziať úrad predsedu komisie, pokiaľ ich stranícka rodina vyhrá voľby.

„Sme produktom kapitálu a žijeme len dovtedy, pokiaľ to chcú tí, ktorí nám vládnu... Tí, ktorí potrebujú našu prácu, aby mali zisk...“ Bratislavské divadlo Aréna uviedlo divadelnú hru Karl Marx Kapitál, ktorú na objednávku napísal Peter Lomnický, známy najmä ako prekladateľ divadelných hier. Jeho monologický pamflet, ktorý cituje Marxa, Žižeka, Palahniuka, Houellebecqa či Becketta, otvorene pomenúva hybné sily trhovej spoločnosti, ale aj ich bezprostredné dopady na život a psychiku jednotlivca či ekosystém. Robí tak inteligentne, s nadhľadom a vtipne. V Lomnického texte neexistuje hluché miesto, každá veta má svoj význam a každá myšlienka svoju hĺbku a silu.

Škoda, že z fínskej kultúry do nášho mainstreamu prenikajú len fragmenty. Kaurismäkiho filmy Leningradskí kovboji, Mikael Niemi, aj keď to je vlastne Švéd, hoci zo švédsko-fínskeho pomedzia, a samozrejme režisér Timo Vuorensola, autor bizarne nádhernej sci-fi komédie Iron Sky – o nacistoch útočiacich na zem z odvrátenej strany Mesiaca a fínskeho Star Treku (Star Wreck – In the Pirkinning). Nádherné fínske veci, ale je to málo.

Už niekoľko týždňov hypnotizujem konáriky na strome pred mojím moskovským balkónom. Boli pod prísnym drobnohľadom a len čo sa na nich zjavili prvé puky, zajasala som. To bolo pred pár dňami. Teraz už máme prvé listy. Vtáky sa rozštebotali a o chvíľu nastane ideálny stav. Nebude vidno Moskvu. Lebo pokiaľ nestojíte práve na Červenom námestí a nekocháte sa cukríkovými stavbami, Moskvu radšej nevidieť. A túto možnosť ponúkajú tisícky moskovských stromov.

Rozhovor s kňazom Mariánom Kuffom zo Žákoviec na Spiši, ktorý pomáha Rómom v osadách stavať domčeky.

Patrí to do našej kultúry. Ak niekto urobí ťažké rozhodnutie, kde ide o veľa, o život, musí sa zveriť svojim najbližším. Oznámiť im svoju voľbu. Už nie na diskusiu. Na potvrdenie, uznanie, na modlitbu. Ak niekto, koho máme radi, ide na ďalekú cestu, na dlhý čas, má všetko zbalené, prekontrolované, už len sedíme, mlčíme, čakáme na hodinu H. My, čo sme hodní dôvery, už ťažko hľadáme slová. Pohladíme, objímeme. „Držím ti palce, nech sa ti darí“. Tak „žehnajú“ rodičia svoje malé deti pred odchodom do školy, do sveta, dospelé pred životnou voľbou. „Vždy sme pri tebe stáli, nech to skončí akokoľvek, tu máš svoj domov“.

V eurozóne aj vo väčšine vyspelého sveta je cieľom stabilita cien, ktorá sa interpretuje ako inflácia nižšia, ale blízka dvom percentám. V poslednom čase sa však rozprúdila debata, prečo si vôbec máme želať nejakú pozitívnu infláciu a či nemáme radšej cieliť na nulovú.