Aj tento rok Pohoda potvrdila svoje prvenstvo medzi našimi festivalmi. Ľudia, ktorí sa tu každý rok stretávajú a atmosféra festivalu robia z trenčianskeho letiska na tie dva dni unikátne územie, kde sú k sebe všetci tolerantní a usmievajú sa.

Dívam sa z okna a nebo temnie. Čierne mraky. Blíži sa búrka. Takto to vyzeralo pred štyridsiatimi rokmi, keď sa blíži 21. august 1968. Zlomový dátum v živote mojej generácie. Odvtedy už bolo všetko pred augustom a po auguste. Tak ako pre našich rodičov pred februárom a po februári.

Hudba je mocná čarodejka. Jej kúzla sú hlavnou náplňou nášho festivalu, veľkoryso však prepúšťa miesto aj iným veciam. Tento ročník Pohody bol ročníkom Václava Havla a ja som rád, že ho festival prijal tak vrelo. Čakal som pozitívne reakcie, no realita prekonala všetky moje predstavy.

Dlho som nevedel pomenovať príčinu mojej vnútornej skepsy a nepokoja pri pohľade na vývoj správy vecí verejných v našej krajine. Tušil som, že zdrojom mojej traumy nebudú konkrétne kauzy, ani politické kotrmelce Slovenských ponovembrových reálií, ale čosi všeobecne platné.

Keď pred viac ako mesiacom poskytol Ľuboš Micheľ rozhovor nášmu týždenníku, nesršal z neho politický zápal, ale lojalita určite áno.

Viaceré médiá v týchto dňoch informovali, že v našej krajine končí svoje pôsobenie Svetová banka. Táto očakávaná a zdanlivo neveľmi dôležitá správa má symbolický význam. Slovensko sa stáva krajinou, ktorá je „za vodou“

Minulý týždeň vyšiel v SME rozhovor s docentom Antonom Uheríkom, nazvaný Pravda o detektore lži. Doktor Uherík je v poslednom čase naozaj usilovný – list s jeho názormi sme dostali do redakcie asi pred pol rokom, v januári poslal obsiahly text tlačovej agentúre TASR, v apríli mal veľký rozhovor v Pravde.

„Američania sa môžu plne spoľahnúť na silu našej ekonomiky,“ tvrdí George Bush pred národom. Ale prečo potom americká vláda inscenovala najväčšiu intervenciu finančných trhov od ich vzniku? A prečo USA, oáza slobodného podnikania, dnes za peniaze daňových poplatníkov nakupujú podhodnotené aktíva?

Slovenská debata o vojne v Gruzínsku sa doteraz koncentrovala na spor, kto ju vyvolal. Oveľa menej si všímala naše dlhodobé záujmy. Moskva pritom zo dňa na deň prekreslila geopolitickú mapu Európy.

Najdôležitejšia, ale aj najčastejšia otázka sprevádzajúca naše životy znie: Kto za to môže? Na zjednodušenie a väčšiu prehľadnosť prikladám zoznam vinníkov. Vždy je možné ho doplniť.