Zomrela nám teta. Posledný mohykán našej talianskoslovenskej famílie zomrel úplne nečakane a poviem vám – štýlovo. Katka Fabini zomrela tak, ako žila. Frajersky. Keby žila ďalej, bola by na to aj patrične hrdá.

Slovensko je krásna krajina. Slováci sú dobrí ľudia. Hej. Ako hovorí môj kamarát, nie je nič horšie ako dobrý človek. Presne. Nič to neznamená. Slováci sú nevychovaní. Beznádejne nevychovaný národ. Priemerný Slovák je vzbúrený sluha. Krásne to vidno na čašníkoch. Slovenský čašník, prototyp vzbúreného sluhu, nenávidí každého hosťa. Za chrbtom by mu najradšej podrezal hrdlo. Ale musí mu doniesť kávičku s mliečkom. Ide ho poraziť od zlosti. Nemá však ani štipku hrdosti, nepostaví vlastný podnik, nikdy neopustí sluhovskú pozíciu. Po zem sa skloní pred akoukoľvek mocou.

„Máme najhlúpejšieho prezidenta na svete. Žiadna banánová republika na tejto zemeguli nemá za prezidenta takého hlupáka,“ hovorí z nemocničnej postele pľúcneho oddelenia môj kamarát, chrapľavo sa zarehoce a potiahne si z elektronickej cigary, nad ktorou personál nemocnice empaticky prižmuruje oči, pretože kamarát je legenda – okrem iného aj tabaková.

Nie je nič nechutnejšie, ako keď sa z človeka stane funkcionár. Funkcionár čohokoľvek. Bárs aj pouličnej poézie. Úplne chápem Pavla Vilikovského, ktorý na krste svojej šestnástej, vlastnoručne a vlastným životom napísanej knihy o svojom písaní hovorí ako o čistom amatérizme. Desiví sú všetci tí ľudia, trasúci sa za funkciami, za titulmi, za spoločenským statusom. Vždy, keď doba prituhne, z každej strany to smrdí človekom vo funkcii. Všetko to zlo. Kto sú jeho prisluhovači? Funkcionári.

Vitamíny delíme na šesť základných typov. Volajú sa A, B, C, D, E a K. O tých prvých piatich sme písali v predchádzajúcich piatich číslach .týždňa, o tom šiestom zatiaľ nebola reč. Takže, čo je to za vitamín a prečo sa nevolá F? Prečo odrazu ten skok v abecede?

Lietadlo sa dotklo zeme v Paname, cez okienko som videla ako sa ostré slnko opiera do dlažby. Prechádzala som chodbami letiska a hľadala toaletu, neskôr miesto, kde počkám na ďalší let. Neznámi mladí ľudia mi začali kývať a vykrikovať moje meno. Boli to Venezuelčania. Prestupovali na iný let, tak ako ja. Dali sme sa do reči, tam uprostred prúdiacich davov a batožín, príchodov a odchodov. Povedali mi, že čítajú môj blog a veľmi dobre rozumejú, čo na Ostrove zažívame.

„Svet je reč a Pohoda pre tú reč našla slová,“ povedal Tonko Srholec. Šoféroval svoju fabiu stotridsiatkou z pohodových bohoslužieb domov. I tento rok za okrúhlym stolom letiska slová z rôznych končín sveta vytvorili spoločnú reč. Slová hudby – populárnej i klasickej – literatúry, spoločenského diškurzu, filmu, divadla, výtvarného umenia: Rôzne slová; hravej radosti, túžby, úzkosti, odporu, paródie, lásky i hnevu, zúfalstva i nádeje: Od veľkých pódií, cez menšie stany až k celkom malým stánkom.

Cestujú v skupinkách po jednotlivých častiach našej Havany. Sú ich stovky. Áno, reč je o stovkách študentov z komunistickej Číny, ktorí sa na komunistickej Kube učia španielčinu. Na rozdiel od turistov, ktorí tu zostanú nanajvýš dva týždne, robia náš život farebnejším. Vďaka nim sa tu opäť objavili šikmé oči, kedysi, v prvej polovici dvadsiateho storočia, také bežné.

Diskusia o vzdelávaní sa netýka iba toho, čo sa deje v škole, ale aj toho, čo sa deje mimo školy – možno práve preto, že v škole sa to nedeje v dostatočnej miere. Reč je o doučovaní.

Karla Schwarzenberga by som za prezidenta volila všetkými desiatimi, hlavou aj srdcom. Je to výnimočný človek, ušľachtilý, súcitný, akčný. Nie je konformista. Jeho talent spočíva aj v tom, že má čuch na ľudí, obklopuje sa tými, ktorým verí a jeho zdroje sú dôveryhodné a rýchle. Svoj pobyt na tejto zemi pochopil ako verejnú službu a podľa toho sa správa. To, že postúpil do druhého kola prezidentských volieb, je zázrak a zázrakom ostane, aj keby Zeman svojou perfídnou hrou o Benešove dekréty zmobilizoval k urnám všetku luzu.