Poznáte ho? Mýtus, ktorý tvrdí, že ak si znavení túrou zdriemnete niekde na lesnej čistinke, môže vám vliezť do ucha ucholak a preštiknúť vám klieštikmi ušný bubienok? Dnes už tomu hádam nikto neverí. Naďalej však zostáva dostatok takých legiend, ktoré dokážu pomýliť aj ostrieľaných zoológov.

Putinov hovorca povedal, že Európania nedostávajú úplné informácie o situácii na Ukrajine a že naše správy sú cenzurované. Hm. Pozerajúc doma ruskú telku, beriem to ako fór. Ešte v čase Majdanu nás tu v Rusku kŕmili jednostrannými zábermi o chudákoch policajtoch. Rozhovor s policajtom o tom, ako im tí demonštranti-teroristi ubližujú. Rozhovor s matkami policajtov. Ani jeden rozhovor s demonštrantom. A potom nám kamarát, právnik, ale inak pohoďák a hulič, vraví: „Keby verbovali, hneď by som išiel brániť našich!” Táto ich propaganda tu urobila aj z inteligentných ľudí ovce. A toto isté si myslia oni o nás.

Na čo asi myslí človek, keď mu ide o holý život? A na čo asi mysleli tí, ktorých nahnali do plynových komôr? A tí, čo boli vraždení, znásilňovaní, lynčovaní, zneužívaní, okrádaní...a na čo Anna Kudríková z Vítkova, keď uvidela, ako sa k nej plazí jej dvojročná dcérka Natálka, celá v plameňoch? A aké rozlišovanie medzi situačným a kauzálnym zlom, nábožensky, národnostne, etnicky, rasovo, politicky, ekonomicky, sociálne, geopoliticky motivovanou krutosťou? To iba my, v časoch mieru a relatívnej stability, dávame dohromady štatistiky, analyzujeme čísla a príbehy, vytvárame teórie a plánujeme laboratórne experimenty, kladieme si otázky, formulujeme a publikujeme odpovede.

Naozaj nerada posudzujem ľudí a vozidlá podľa zovňajšku, ale v Moskve to fakt inak nejde. Najmä keď sa zdá, že sa začala jar (samozrejme, je to len zdanie, lebo nesmelé púčiky na stromoch dostanú po pár dňoch facku od perinbaby a čerstvo natreté zelenožlté zábradlia sú tiež hneď v prdeli...) a vyroja sa motorky a športiaky. Povyťahujú svoje „sedlácke” goldwingy, len čo je trochu nad nulou, a spolu s vozidlom aj plný motorkársky výstroj vrátane prilieb s rohmi, reťazami na krku a kožených outfitíkov...a to by ešte nevadilo. Horšie je že takmer každý s touto a podobnou motorkou si do nej namontuje ultra hlasné a ultra nekvalitné prevýškované repráky (alebo žeby to bolo pre moskovský trh už built-in...?) a púšťa si na plné gule ruský disco pop.

Do kín sa v týchto dňoch dostáva debutový film Oľgy Záblackej Arcibiskup Bezák Zbohom... O emeritnom biskupovi Róbertovi Bezákovi sa v ňom však veľa nového nedozvieme.

Až štyridsať percent krádeží vo veľkých amerických mestách sa týka mobilného telefónu. Technológia, ktorá tomu má zamedziť, by však nemala skončiť v nesprávnych rukách a otočiť sa proti tým, ktorým má slúžiť.

Milí priatelia. Niekde som čítal pamätnú, či skôr arogantnú vetu akéhosi západného politika, ktorú predniesol, keď pričuchol k slovanskej náture: „Najmenej chcú slúžiť tí, ktorí nič iné nevedia.“ Je to tvrdé konštatovanie, ktoré nerozumie našej povahe. Pred pár rokmi sme sa s manželkou ubytovali v jednom z vysokohorských hotelov. Boli sme tam sami, víkend sme si predĺžili do utorka. V nedeľu večer sa hotel vyľudnil. Stará budova vydávala celú noc desivé zvuky. Duchovia ohýbali drevené obklady, démoni sa spúšťali dolu odkvapmi, lomozili, narážali do okien a krútili vetrami.

Pred pár dňami sme si pripomenuli výročie komunistického prevratu. Pri tejto príležitosti prinášame portrét Antona Srholca, bývalého politického väzňa z Jáchymova, ktorý už dve desaťročia venuje svoj život ľuďom bez domova.

Na otázku: Ako ste sa po novembri 1989 vyrovnali so svojimi nacionálnymi a internacionálnymi socialistami, ktorí v mene osobného prospechu a zvrhlej ideológie ubližovali ľuďom?, odpovedám za seba: Nevyrovnali! Nevedeli sme si predstaviť, že odsunieme tie masy kolaborantov, mlčiacich a ľahostajných svedkov všetkých tých svinstiev kamsi za plot alebo do kúta. A bolo to vôbec prakticky možné? Veď iba členov Komunistickej strany Československa bolo poldruha milióna. A čo príslušníci Hlinkových gárd, arizátori a všakovakí udavači? A aký mal potom ten váš november 1989 zmysel?, pýtajú sa.

Nazif Mujic prežil počas minulého Berlinale krásny sen, keď sa tešil zo Strieborného medveďa za herecký výkon v snímke Danisa Tanovića Epizóda v živote zberača železa. Po roku sa bosniansky Róm vrátil do nemeckej metropoly, ale nie ako herecká hviezda, ale bezdomovec, hľadajúci azyl pre svoju rodinu. Neprofesiálny herec musel odísť z vlastnej krajiny, kde ho vylúčili z vlastnej komunity. Jeho spoluusadlíci i kolegovia z práce mu dali najavo, že medzi nimi už nemá čo hľadať, keďže podľa ich mienky sa stal veľkou celebritou a musel určite poriadne zbohatnúť.