Do kláštora prišla penitentka. Vraví, že je pekne, tak nech sa spovedáme vonku. Súhlasím. Počas spovede príde do parku umenia partička mladíkov + jedna dievčina. Pofajčievajú a voňavý dym z marihuany zapĺňa celý park. Dievčinu to dusí. Po spovedi prichádzam k nim. Z diaľky začujem šepot: „Uvidíte, ako nás bude buzerovať“. Priateľsky podávam každému ruku, pozriem do očí, poviem svoje meno. Čudujú sa, odkiaľ viem toľko o „tráve“. Všimnú si pod mojím sakom tenkú štólu. „Vy ste farár?“ „ Áno som“. A vtedy vypukla debata.

Človek zamilovaný do mesta, kam sa presťahoval, mu odpustí aj to, aké bolo nudné v zime. Samé výtlky. Do kina len cez most do Párkánya (po vašom Štúrova). Zopár koncertov v kostole, vernisáže, ešteže je tu DVD požičovňa, kde Henrietka ponúka skvelý výber. Nebyť jej, neviem, čo by sme po večeroch robili. So slzami v očiach hľadeli na Dunaj, ktorý kedysi zamŕzal a teraz nič? V zime sa u nás pri Dunaji dá robiť hlavne jedno: pozorovať labute, kŕmiť labute a volať na labute, aby prešli zo štúrovskej strany k nám. Ďalšia výčitka voči zimným mesiacom je, že tu kašlú na upratovanie lístia z platanov, ktoré patria medzi miestne korunovačné klenoty.

Kúpili sme si lampu, ktorá svitá. Nastavíte ju ako budík na konkrétny čas, a ona vám pol hodinu pred časom budenia začne svitať. Pekne postupne. Z úrovne nula na úroveň 100. Keď dosiahne 100, zazvoní vám ako budík. Vymysleli ju pre ľudí v krajinách, ktorí sa musia budiť do tmy. My v Moskve to už máme tu, vy na Slovensku to budete mať o chvíľu. Severania to majú pol roka v roku, a preto na tej lampe dosť fičia. Má taký guľatý tvar ako slniečko. Pekne v podvedomí, keď spíte ranným spánkom, vás postupne budí svetlo.

Baracoa je najstaršie mesto na Kube a až do 60. rokov žilo odrezané od celého ostrova, pretože tam neviedla cesta cez horské sedlo. Tú dal vybudovať až Fidel a krásny priechod cez hory, ktorý tak vznikol, je naozaj pastvou pre oči. Dovtedy sa do Baracoy dalo dostať iba po mori a tú izolovanú existenciu v meste dodnes cítiť. Ľudia sú tu uzavretejší, ani návštevníci ich nezaujímajú. To, ako jedno im to bolo, som si nafilmovala aj vo fajnovej zmrzlinárni. Ešte väčšiu ľahostajnosť sme mohli nakrútiť v ľudovej zmrzlinárni.

Držiačik na cumle. Na špeciálne ortodontické cumle. Detská výživa z bio zeleniny, špeciálny baby prášok na pranie, baby šampón, mydlo, olej, krém, nosič na dieťa, kreslo pre dieťa (manuálne aj elektrické), parný hrniec aj mixér v jednom, monitor dychu, kočík za 1 000 eur, plienky na tú najdelikátnejšiu pokožku...je to neuveriteľné, čo všetko sa dá dieťaťu kúpiť, a pritom nevidieť, čo potrebuje.

Dnes pri mojej klasickej utorkovej kríze, keď sa rozhodujem, o čom dnes písať, som si uvedomila jednu podstatnú vec. Že píšem do týždňa už takmer tretinu svojho života. Z tohto poznania vyplýva jedna patetická úvaha. Napíšem vám o nej.

Je to už vyše roka, čo naši dobrovoľníci odhalili, že sa v nepálskom sirotinci Happy Home deti týrajú a peniaze spreneverujú. Keď sa to prevalilo, bol to šok najvačšieho kalibru. Pre nás, ktorí sme tomu zasvätili svoju dušu aj čas, aj pre vás, ktorí ste posielali peniaze. Na rozdiel od niektorých iných organizácií, ktoré napriek jasným dôkazom radšej strčili hlavu do piesku, aby nemuseli svojim sponzorom nič vysvetľovať a aby neboli označení za klamárov, si náš slovensko-český tím povedal, že to tak nenechá. Bol to tvrdý, rok trvajúci boj.

Profesionálnej deformácii sa nevyhnete takmer v žiadnom povolaní. Keď sa entomológovi dostane do rúk detská knižka o hmyze, v prvom rade ju skontroluje prísnym okom odborníka. Vďačným terčom je kniha o Ferdovi Mravcovi.

Keď už človek nemôže byť kočovným Cigáňom, cirkusákom ani kolotočiarom, ešte mu v tomto svete ostáva jedna možnosť: stať sa kamionistom. Zo spomínaných možností je to tá najkomerčnejšia a pre širšiu verejnosť najprijateľnejšia forma putovného života. Tak ako ostatné spomínané skupiny, ani kamionisti sveta neunikli môjmu drobnozraku. Na ceste z Kaukazu sme hladní odbočili z diaľnice do čudného „mestečka“. Po dlhých hodinách pustatiny, sme zrazu vošli do zvláštneho areálu, kde boli rôzne búdy, motely a reštaurácie. Pred každou z nich stál človek a kýval na nás.

Ferko má čoskoro osem týždňov. Leží v kuchyni na prenosnom ležadle a pozoruje oranžový plagát s kocúrom, čo visí na stene. Smeje sa, volá naňho, vydáva zvuky ako vtáčik. Pozorujem a neodvažujem sa rušiť. Je to fascinujúce. Len žasnem. Celé dni. Keď mi ho prvýkrát priložili k tvári a prihovorila som sa mu, otvoril jedno oko, zahľadel sa na mňa ako Bud Spencer a predtým, než spustil ďalšiu litániu, započúval sa do môjho hlasu. Odvtedy komunikujeme. Nemôžem od neho odtrhnúť zrak. Mám pocit, že ho poznám dávno. Vždy som si myslela, že mať dieťa je len ťažká drina a lopota. Ako keby nebola drina nahrávať pesničky!