V Šoprone sa už celé týždne spomína. Podujatie strieda ďalšie podujatie, stretnutia, konferencie, slávnosti. V novinách, rozhlase a v televízii spomínajú bývalí vládni aj opoziční politici a historici analyzujú otvorenie hranice pred 25 rokmi.

Aj takýto povzdych si možno učiteľ dejepisu vypočuje na začiatku hodiny, keď na tabuľu napíše nadpis novej témy. Prečo sa vlastne taká dôležitá udalosť našich dejín stretáva s nezáujmom u (väčšej?) časti žiakov a študentov?

Obrázok č. 140: Ríšsky snem v Norimbergu 1933. Totenehrung. V popredí stojí v meravom postoji člen jednotky SS so štandardou SS v ruke. V pozadí obrovská pláň, na nej stopäťdesiattisícová masa vojakov. V špalieri kráča Adolf Hitler s Ernstom Röhmom, vzadu vejú na stožiaroch tri obrovské zástavy SS. O rok už Röhm vedľa Hitlera kráčať nebude, Hitler elitu nacistických úderných jednotiek SA vykántri.

V Slovenskej národnej galérii v Bratislave je práve výstava Dve krajiny. Obraz Slovenska: 19. storočie x súčasnosť. Na výstave bol aj maliar Laco Teren. Inšpirovala ho na túto letnú úvahu.

Občas sa stretnem v podvečer s partou starých kamarátov, škriabeme sviečkovú na tatarák, popíjame a rozprávame sa o politike. Naposledy (12. júna 2014) sme napríklad diskutovali online aj s manželkou jedného z nás, ktorá momentálne pôsobí v Bagdade. Rozprávala o militantoch z organizácie Islamský stát v Iráku a Levante, ktorí pochodujú takmer bez odporu zo severu k hlavnému mestu. Na trhoviskách to vraj po dlhšom čase ožíva a v uliciach prestali umierať civilisti. Počúval som ako puk. Pravda?! Tej chvíle? Čia? Potom sme prešli k domácej politike.

Maďarské predsedníctvo vyšehradskej skupiny sa skončilo a začalo sa slovenské. Záverečná konferencia v Maďarskej akadémii vied ukázala limity súčasného stavu.

Trinásteho mája 1917 v portugalskej Fatime sa trom deťom, Lucii, Hyacinte a Františkovi, zjavila Matka Božia. Zjavenia pokračovali každý 13. deň v mesiaci, až na august, keď boli deti izolované.

Tretia inscenácia „slovenskej sezóny” v SND sa vrátila na koniec 9. storočia, presne do chvíle, keď umiera Svätopluk. Jeho duša ešte chvíľu blúdi bláznivým lesom spomienok, snov a obáv.

Andrej Zvjagincev – to meno stojí za zapamätanie, ak ste tak doposiaľ nespravili. Jeho debut Návrat z roku 2003 rozčeril hladiny filmových festivalov. Rovnako aj nasledujúce Vyhostenie či Jelena. Najnovšia snímka Leviatan je nateraz Zvjagincevovým chef-d' oeuvrom. Skvelý, a zároveň veľmi znepokojujúci film. A, ako to už býva, je nielen o Rusku, ale aj o nás.

Dovoľte, aby som začal nový rok sériou niekoľkých citátov F. M. Dostojevského. Sú staré, z inej doby, ale ozýva sa v nich aj naša súčasnosť.