Na trhu v Mazáre Šaríf sa za tmy tmolia desiatky malých postáv, niektoré s fúrikmi. Deti ulice. Pracujú, aby ich rodiny mali čo jesť. Je tu aj Sayd, ktorý nám včera vravel, že keď bude veľký, chce byť ministrom obrany. Hm, ktoré slovenské dieťa by chcelo byť ministrom obrany?

Rok 2009 mal veľké témy, no nemal veľké riešenia a príbehy. Žijeme vo svete čiastkových riešení, roztrieštených koalícií a menších príbehov. Aj najväčšia téma – kríza – ponúka paletu protichodných odpovedí. Segmentácia je kľúčové slovo roku 2009.

Začala sa prestupová sezóna. Výmeny sú zaujímavé, prekvapujúce, niektoré vyrážajú dych. Tie tri, ktoré mám na mysli, posilnia nový tím. A všetky sú prejavom slobody. Ale myslím, že sa celkom nepodarili.

Blížiacu sa jobbikizáciu Slovenska, teda politický úspech extrémistov s agendou „cigánskej kriminality“ predznamenalo niekoľko pochodov kotlebovcov. Hnev narastá aj v Plaveckom Štvrtku, kde chce samospráva zbúrať nelegálnu rómsku osadu, ktorá tam stojí desiatky rokov. Prečo teraz?

Milý Emil, konečne som zase v našom starobinci dostal možnosť pracovať s mojím voicebandom. Pôvodne som už chcel nacvičiť niečo pri príležitosti Katrinákovho pohrebu, ale on bol, bohužiaľ, v kolektíve taký neobľúbený, že sa mi nepodarilo presvedčiť nikoho, aby sme niečo spoločne pripravili.

V čase uzávierky .týždňa ešte nebolo jasné, koľko percent získali extrémisti z Jobbiku. Jasné bolo len to, že zisk tej strany môže ovplyvniť aj slovenskú predvolebnú kampaň. Čo je to vlastne za stranu?

Vo filme Smrť čaká všade, v tohtoročnom úspešnom zberateľovi Oscarov, naozaj všade a na každého, od rána do rána, za každým bagdadským rohom, za ktoroukoľvek piesočnou dunou, v hocijakej hŕbke haraburdia pohodeného na ulici, číha výbušnina či ozbrojený nepriateľ... Neopatrný krok, nepozornosť – a smrť.

Neďaleko môjho domu v Nepále je park. Je celý oplotený tehlovým múrom. Vchod je zdola od hlavnej cesty. Vstupné je len 2 rupie, vnútri je čisto, sú tam kvetinky, fontánky, hinduistický aj buddhistický chrám a nádrž s rybami. Dokonca aj výborný bazén, poriadne vychlórovaná päťdesiatka. Jediný problém parku je v tom, že my, a tisíce ďalších, bývame nad ním.

Väčšina z nás vlastní zlato vo forme nejakého šperku, menšina vo forme mince (o forme korunky v ústach taktne pomlčíme). Tie mince aj tie šperky chováme v zvláštnej úcte. Je zdrojom tej úcty práve zlato alebo sú tie predmety cenné niečím iným? A ak niečím iným, tak čím?

„Ani ho tu, ani ho tam: všade je cudzí,“ napísal si vlastnú charakteristiku Jonáš Záborský. Jonáš vo veľrybom bruchu slovenskej malosti. Jonáš – nie náš. Dodnes ho celkom nepoznáme, dodnes sme ho celého nevydali.