Vonku zúri jeseň, čo znamená, že leto je za dverami. Prvý letný nádych som dostal v septembri v Hamburgu na festivale, neskôr to bol Womex v Thessalonikách či stretnutia s hudobnými agentmi v upršanom Londýne (v Londýne bolo väčšinou pekne, svietilo slnko, ale upršaný Londýn je spojenie, ktoré sa nedá nepoužiť, nech je realita akákoľvek). Aj sa mi už zopárkrát stalo, že v novembri niekomu poviem „teraz na jar“, vyzerá to čudne, akoby som sa trošku zbláznil, nuž ale čo sa dá robiť, ak sa končí vaša celoročná aktivita v polke leta, všetko sa začne riadiť podľa toho.

Siedma beletristická kniha Michala Hvoreckého sa volá Naum a podľa autora ide o „román v jedenástich príbehoch". Podľa nás sa autor vracia k svojim literárnym začiatkom.

Príbehov a osobných skúseností, ktorých podstatou je zlyhanie štátu pri plnení jeho základných funkcií, bolo u nás vždy veľa, bez ohľadu na režim a na vládu. Ale žili sme tiež časy, keď sa dalo na koniec tunela aspoň dovidieť, keď sme mohli dúfať, že sa veci síce hýbu pomaly, ale dopredu. Tie časy sú preč.

Katalánsko, autonómna oblasť, ktorá je súčasťou Španielska, žiada samostatnosť. „Dosť bolo Madridu!“ volalo v septembri vyše milióna demonštrantov v uliciach Barcelony. „Na tankoch do Barcelony!“ zaznieva odvtedy reakcia centrálnej vlády z Madridu.

Na zozname „pravdoláskarov“ mi medzi novinármi patrí veľmi čestné druhé miesto. Ťažko by som spomínal na moment, keď som s Václavom Klausom naposledy v niečom súhlasil. A pokiaľ ide o osobnosť druhého českého prezidenta, som toho názoru, že Klaus Českej republike neprospieva, ale škodí.

Z Prahy do Bratislavy mi to ide každé dve hodiny. Posledné týždne som vo vlakoch medzi našimi hlavnými mestami takým častým cestujúcim, že by som mohol dostať nejakú množstvovú zľavu. Tie vlaky však nechodia len z Česka na Slovensko, ale omnoho ďalej. Jeden z nich končí až kdesi v Belehrade, ten, ktorým idem práve teraz, vyrazil niekedy ráno z nádherne znejúceho miesta Hamburg-Altona. Všetky však vychádzajú z Berlína a cez Prahu a Bratislavu dôjdu do Budapešti.

Po tom, ako „spojenecké“ vojská na čele so Sovietmi ukončili streľbou do civilov Pražskú jar v auguste 1968, a československí komunisti zverejnili Poučenie z krízového vývoja, slovo normalizácia vstúpilo do nášho života. Prišlo „zhora“ aj s výkladom. V skutočnosti išlo o návrat ku komunistickej všednodennosti – šedivej, papalášskej, udávačskej, lokajskej, nivelizovanej, nedostatkovej, presiaknutej strachom o drobné profity pod kuratelou jedinej strany a ideológie.

Medzi jedenástimi americkými kardinálmi, ktorí vstúpia do konkláve, je najväčšou osobnosťou newyorský arcibiskup Timothy Michael Dolan. Podľa niektorých hlasov ide o muža, ktorý má šancu stať sa novým pápežom.

To mesto ma nikdy neprestane fascinovať. Keď som šiel platiť izbu vo svojom hoteli, mimochodom, kúsok od radnice v samom centre Gdanska, nedalo mi to, aby som sa nespýtal. Modro-biele dlaždičky so stredovekým výjavom obrovských plachetníc, kotviacich zopár metrov od námestia, vyzerali neuveriteľne. „Áno, tie sú pôvodné holandské, zo šestnásteho storočia,“ povedala mi recepčná z nášho hotela, ktorý niesol hrdý názov, čo sa dá preložiť ako Holandský dom.

Rok 2013 sa ešte ani poriadne nezačal a v podstate len pár dní po premiére nie príliš vydareného filmu Mariany Čengel Solčanskej Miluj ma alebo odíď tu máme ďalší slovenský kúsok. Ďakujem, dobre Mátyása Priklera. Tentoraz ide o kúsok takmer husársky. V tom pozitívnom zmysle slova.