V tomto texte ide o dve témy. Inde by to boli témy rozdielne, na Slovensku sa nedajú oddeliť. Obe sa týkajú celku našej kultúry: konkrétni v ňom jedinci slúžia len na osvetlenie všeobecného stavu.

Rozhovor s českým teatrológom Vladimírom Justom o jeho knihách a zamorení verejného priestoru.

Stúpame s malou skupinkou do kultového horského mestečka Namche Bazaar. Stretávame starých hipisákov, čo si dávajú Everest Base Camp po tridsiatich rokoch. Väčšina ide so svojimi vyrastenými deťmi a krúti hlavou, čo sa to, preboha, stalo s ich rajom. Namche, kedysi útle kamenné mestečko, dnes vyzerá ako európske alpské mesto s farebnými strechami z vlnitého plechu.

Režisér Arash T. Riahi pochádza z Iránu, od detstva žije v Európe, nakrúcal experimentálne a dokumentárne kúsky a francúzsko-rakúsky film Na chvíľu slobodní je jeho hraným debutom.

Dirigovanie som nikdy neštudoval, dirigovať som sa učil, takpovediac, po ceste. Na Konzervatóriu som si založil ilegálny komorný orchester, počas školy som začal dirigovať všelijaké štúdiové formácie, džezbendy, potom prišli nejaké koncerty a učil som sa vlastne metódou pokus-omyl. Ako neskúsený mladík som nabral aj všelijaké návyky, napríklad ten, že keď pri nahrávke režisér nezačul chybu, tak väčšinou nikto nič nepovedal a išlo sa ďalej, aby sme skôr skončili a zarobili tak viacej peňazí za menej muziky. Čo tam po výsledku. (Aby sme nezovšeobecňovali, našli sa aj orchestre, ktorým na výsledku záležalo. Ako šafranu.)

Mečiar sa začiatkom roku 1990 objavil fakt ako vychádzajúca hviezda slovenskej politiky. Ohuroval znalosťami (vtedy sme ešte netušili, že sú to znalosti dodávané z temných zákutí komunistického undergroundu), výdržou (vtedy sme ešte nevedeli, že ide o jazdu medzi Scyllou a Charibdou stavov jeho duše), komunikačnými schopnosťami (vtedy sme ešte nevedeli odhadnúť rozdiel medzi možnosťou a skutočnosťou), rýchlym rozhodovaním (vtedy sme ešte netušili, že aj sľubovanie nemožného je istým typom rozhodovania), jasnozrivosťou (vtedy sme ešte netušili, že sa za ňou ukrýva sieť vycvičených informátorov), presvedčivosťou (spojenou s vydieraním)... a zdanlivou lojalitou, ktorá bola iba umne ukrývanou prípravou na frontálny útok na Verejnosť proti násiliu (VPN). Spoznávali sme sa v akcii a keď sme sa spoznali, došlo ku konfliktu, ktorý bol koncom VPN a začiatkom Mečiarovej politickej kariéry. Mečiara sme odvolali po tom, ako sa opakovane pokúsil denunciovať Jozefa Kučeráka, ktorý viedol vo vláde Slovenskej republiky ekonomickú reformu. Po tom, ako napadol Verejnosť proti násiliu v televízii vymyslenými obvineniami o cenzurovaní jeho príhovorov k občanom. Po tom, čo rozbil prvú ponovembrovú koalíciu svojvoľným odvolaním ministra vnútra nominovaného najbližším koaličným partnerom (KDH) a vniesol napätie do vzťahu s týmto koaličným partnerom. Po tom, čo vyšlo najavo, že začína okolo seba budovať záujmovú sieť všakovako podplatených a zmanipulovaných ľudí. Po tom, čo sa naozaj ukázalo, že iba s ťažkosťami rozlišuje medzi pravdou a lžou, respektíve používa lož ako pracovnú metódu.

Keď píšem túto úvahu o tom, prečo skončili (aspoň nateraz) vo veľkej politike Pál Csáky a Miklós Duray, necítim žiadnu úľavu ani zadosťučinenie v tom zmysle, v akom iste cíti úľavu a zadosťučinenie Fedor Gál, keď píše o Vladimírovi Mečiarovi. A keď časť verejnosti víta nielen neúspech HZDS, ale aj SMK, tak to v kontexte spoločensko-politického vývoja na Slovensku po roku 1989 považujem za veľké nedorozumenie.

Alexander Solženicyn v knihe Súostrovie Gulag opisuje nasledovný príbeh. Na severe Ruska bol starý kláštor, kde oddávna žili pravoslávni mnísi. K tomuto kláštoru patrilo veľké jazero, kde mnísi chovali ryby, ktoré boli zvláštnosťou v celom Rusku.

Český príklad, grécky smer, Shootyho bilbordy, antificovské nasadenie známych osobností. Kampaň graduje, nie však zásluhou nepochopiteľne miernych opozičných lídrov. Ako na to idú malé a nové strany, teda OKS, HZDS, Most-Híd a SaS?

Toto je drsný príbeh z Petržalky. Máme v tejto nechvalne známej mestskej časti kanceláriu. Tmavá noc, asi dve hodiny po polnoci. Idem domov, bolo to v čase krátko pred festivalom, keď bežne pracujeme hlboko do noci. Mimochodom, dnes som si začal len tak spievať pieseň práce, zistil som, že ten text viem stále naspamäť, dobre ho do mňa natlačili...