Keď náš prezident hrá na fujare americkým Slovákom, keď posielame slovenské knihy do Srbska, ak sa chválime, koľko nás na tom svete je, je to v poriadku. Keď to isté robia naši susedia, je to zrazu zločin.

Bežím ulicami Káthmandú a chytá sa ma panika. Panika stresová aj panika úzkostná. Sú dve druhy paniky. Tá, keď nestíhate niečo strašne dôležité a už je to piata strašne dôležitá vec v ten deň, čo ste nestihli, a potom panika, že už takto ďalej nemôžete, svet sa isto teraz hneď zrúti, všetci vás opustia, nikdy vám nebude dobre a prinajlepšom hneď zomriete – nie, nemýlte si to s depresiou, alebo sebaľútosťou – patrí to ešte do rodiny paník.

Čo sa to deje v Anglicku, že tamojšia alternatívna diva PJ Harvey na svojom novom albume tvrdí, že by bolo dobré ním zatriasť? Jej hlas nie je na britskej scéne jediný. Britská legenda Paul Weller vydal minulý rok nahral album Wake Up Nation, kde pustil do nezdravej prekomercionalizácie ostrovného života. Polly Jean Harvey však ide ešte ďalej a na svojom novom albume otvára tému britskej účasti vojny v Iraku a Afganistane.

Viacero prejavov posledných dní naznačuje, že s povesťou „slabej premiérky“ sa Iveta Radičová odmieta zžiť bez boja. Korekcie rôznych rezortných zámerov, či dokonca na príjmovej strane rozpočtu (kde je nutná novela zákona), evokujú síce verbálne neuváženosti leta, avšak tentoraz sa zdá situácia predsa len odlišná.

Svetozár Stračina by oslavoval sedemdesiatku. Keby žil. Takto ju oslavujeme len my. Bez neho. Bože, ak by tu bol, to by bola oslava. Nemyslím na oficiality. Predstavujem si jeho byt nad Štefánkou. Hudba, víno, debaty. Nepoznám nikoho, kto by s ním dokázal držať krok. Ako napokon vo všetkom. Málokto si ctil detail tak ako on.

Vedieť sa pozerať na utrpenie a netrpieť si vyžaduje nadľudské úsilie a aj trochu cviku. Aspoň zo začiatku. Keď prídete prvýkrát do Ázie alebo do Afriky, alebo do rómskej osady, môže vás z toho až zachvátiť hnev. „Prečo sa, dočerta, viac nesnažia!!!” alebo „Prečo, preboha, tých psíkov radšej neutratia!”, alebo „Takto nechať dieťa bosé v tej zime!!”.

Festival dokumentárnych filmov Jeden svet sa koná už po jedenásty raz a zo štatistických údajov o návštevnosti a z programu možno jednoznačne tvrdiť, že ide o úspešné podujatie, ktoré spolu s Medzinárodným filmovým festivalom Bratislava a Mesiacom fotografie nabíja jeseň v hlavnom meste skvelou kultúrou.

Rozbehla sa bookovacia sezóna. Alebo bukovacia? Poslovenčene vyzerá toto slovo smiešne, hlavne ak bukujete niečo dubové. Terminologicky to pripomína drevospracujúci priemysel, pričom však ide o priemysel hudobný.

Neviem, či ide o nový trend, alebo som o tom predtým nevedel, ale v Európe je čoraz viac festivalov, ktoré prezentujú nové kapely a namiesto veľkého priestoru sú v kluboch. Novej a dobrej hudby je toľko, že sa pomaly ani nepomestí do všetkých tých kúzelných priestorov od maličkých zatuchnutých pivničiek až po prerobené divadlá.

Ako je možné, že hoci majú politici súčasnej vlády taký podobný pohľad na problémy ekonomiky a možné riešenia, pôsobí po prvých dvoch mesiacoch vláda Ivety Radičovej ako zbor, ktorý nielenže nemá nacvičenú svoju skladbu, ale akoby sa ani nedohodol, či ide hrať bigbít, alebo džez?