Väčšia hanba, ako dusná aféra okolo ceny Malina ani nemôže byť. Zaslúžila by si zápis do Guinessovej knihy rekordov v plazení. A to ani nepoznáme pikantérie zo zákulisia. Stalo sa u nás, na Slovensku: Novinári cenu Malina, antiosobnosť roka, udelili Erikovi Tomášovi, hovorcovi Úradu vlády, čím vznikol v Rade Asociácie hovorcov, ktorá cenu udeľuje, taký plazivý mrak strachu a predposratosti, (podľa tlače atmosféra zvláštnych telefonátov, hádok, vyhrážok o odstupovaní sponzorov od akcie), že porotcovia celú cenu radšej zrušili. Nič nebude!

Slovenské kiná posledný týždeň napĺňa film Jonáša Karáska Kandidát. Za prvé štyri premietacie dni ho videlo 13 675 divákov, čo sme tu už dávno nezažili. Jedno je už teraz isté: tvorcovia ukázali, ako sa v súčasnosti robí filmové promo.

Liečebné hladovanie ako terapeutická metóda znamená, že 10, 20 alebo až 40 dní pijete iba vodu. Žiadne jedlo, žiadne šťavy, len voda a pohyb. Výsledkom je ozdravený a výkonnejší organizmus. Príliš jednoduché, aby to fungovalo?

„Prídu ruské tanky, bude tiecť krv!“ vykríkol zdesene Sergej. Ostatní mali pohľad meravý. Larisa sa rozplakala. A zrazu bolo ticho. Vytratili sa. Zostal som v divadle sám. Nerád opakujem réžie tej istej hry. Urobil som to len trikrát. Hru P. de Marivaux Dotyky a spojenia som po úspešnom uvedení doma druhýkrát režíroval v Talline, v ruskom divadle. Bolo to roku 1989, pár mesiacov pred Nežnou revolúciou. Estónsko bolo súčasťou Sovietskeho zväzu.

Tri skvele rozbehnuté zápasy, tri zbabrané závery. Namiesto 6, 7 či dokonca 8 bodov v tabuľke jediný a skrčené posledné miesto. Štvrťfinálové ambície vystriedali reči o záchrane. Stačila však jediná výhra proti Nórsku a opäť sme boli optimisti.

Je ráno 23. 12. 1944, obec Malé Ludince. Do vysielačky zaznie povel veliteľa tanku číslo PZ 824: „Vorwärts!“ Je to nemecký tank. Pomaly sa spúšťa po svahu dolu k dedine.

Tuším, že s teóriou cyklov som sa stretol u istého J. W. Forrestera koncom 70. rokov minulého storočia. Vtedy som tiež prvý raz čítal o existencii kondratievovských cyklov. Nikolaj Kondratiev (nar. 1892) objavil svoje „dlhé“ (päťdesiat-šesťdesiatročné) cykly skúmaním hospodárskych kríz v rozvinutých kapitalistických ekonomikách. Za jeho buržoázne vedátorstvo ho zavreli do gulagu, kde ho popravili roku 1938.

Česká verejná debata si zvykla pri kadečom merať náklady a výnosy, zvlášť v peniazoch – čo môže veľké témy uzemniť, ale aj sprízemniť. Na otázku, čo prinieslo desať rokov v EÚ, preto prvá odpoveď znie: 333,4 miliardy korún (12 miliárd eur). V každom roku bola krajina čistým príjemcom dotácií, najviac vlani, keď dostala 84 miliárd (2,2 % HDP). Aj keby však dotácií nebolo, ekonomický skok bije do očí: v roku 2002 ekonomika rástla o 1,9 %, v roku 2005 na pár rokov nasadila šesťpercentné tempo. No myslím, že na to sa .týždeň nepýta.

Dlh prekročil 55 percent Slovenský dlh minulý rok dosiahol 55,4 percenta hrubého domáceho produktu, aj keď vláda plánovala, že sa do hranice 55 percent vmestí. Na druhej strane, kabinetu sa podarilo skresať rozpočtový schodok pod 3 percentá HDP. Z týchto údajov vyplývajú zaujímavé dôsledky. Pri poklese deficitu verejných financií pod 3 percentá by sa totiž mala znížiť sadzba dane z pridanej hodnoty z 20 na pôvodných 19 percent.

Dňa 1. mája 2004 vstúpilo Slovensko do EÚ, krátko nato som sa presťahoval z rakúskej vlasti na Slovensko. „Prečo?“ znie otázka, na ktorú musím odpovedať najčastejšie vo svojom živote.