Univerzita Janka Pukoslava Hokejku vznikla v hlave Petra Rafaja v roku 1999, reálne ju FSH akreditovala o rok neskôr. Odvtedy prešlo 12 rokov. Na začiatku škola nemala žiadneho profesora a dokonca ani docenta. Každý, kto chcel akademicky postupovať, musel vypracovať prácu a tú obhájiť na verejných obhajobách s často búrlivými diskusiami. Vrátane prezidenta FSH. Momentálne má univerzita vedeckú radu, zloženú z troch profesorov a štyroch docentov, tí tu pracujú exkluzívne. Školu zatiaľ ukončili len traja študenti, Aďa Lojdová, Martin M?ller a Peter Pertuf.

Je to strašne, ale naozaj strašne dôležité. Je strašne dôležité prinášať dobré správy, nie na zaslepenie, ale na otvorenie očí. Lebo tá slepota v tejto krajine je umelá. Nevychádza z pravdy. Modifikuje ju, násobí na entú, nezopdpovední ľudia priložia polienko do ohňa a už to máme. Neznášanlivosť, ktorá sa zdá strašne neškodná a normálna. Za vtipy o Cigánoch sa predsa nevraždí. Je predsa normálne deťom hovoriť, aby sa s Cigánčatami nehrali. Je normálne chytiť si kabelku, keď prejde okolo Róm. Je normálne nepodať pomocnú ruku, je normálne ešte po tej nastrčenej aj podupať. Strašne dobre sa to celé médiám predáva. Tak sa dobre predáva, keď prichytia celebritu s niekým nevhodným. Predáva sa totiž zlo. V správach, v tlači, všade.

„herečka, speváčka a spisovateľka Dorota Nvotová…” čítam na začiatku každého článku o mne. Toto sú definície, ktoré by ma mali vystihovať. Najviac sa vždy zahanbím pri slove speváčka. Pretože spievať neviem. Vždy som si myslela, že spievam, lebo mi príde blbé, že by mal niekto iný spievať hudbu a texty, ktoré píšem ja, zo svojej duše, o svojom svete. Robí to aj Lucia Piussi a robí to dobre, aj keď tiež nevie spievať. Robí to aj Nick Cave aj Randy Newman a aj môj otec Jaro Filip.

Na ľavom oku som mala nepekne agresívny keratitis. Bol to výsledok úbohej hygieny na internáte a následného zápalu, ktorý nebol patrične liečený. Predpísali mi komplexnú liečbu, ale ani po mesiaci som nevidela žiadne zlepšenie. Keď som sa pozrela na biele steny alebo čokoľvek zaliate slnečným svitom, oči mi horeli. Žaneta, dievča, ktoré spalo v protiľahlej bunke, mi povedalo, čo sa deje. „Kradnú ti lieky a fľaštičky ti nahrádzajú niečím iným. Berú ich ako drogy,“ pošepkala mi v sprchách.

Barack Hussein Obama, 44. prezident Spojených štátov severoamerických, má pred sebou štyri ťažké roky. Budú rozhodovať o americkej ekonomike, postavení Spojených štátov vo svete, ale aj o amerických hodnotách. Veľkú rolu budú hrať postoje veľkých etnických menšín. Je jasné, že menia obraz Ameriky, menej jasný je ich obraz Ameriky.

Milí priatelia! Moja žena je majsterka sveta v strácaní čiapok. Dostala ich stovky a stratila tisícky. Čiapky štrikované, plstené, pletené a dokonca aj kožušinové a kožené. Niektoré z nich vytratila, keď sa ponáhľala na schôdz ku so mnou. Vtedy som bol za čiapkové zlo zodpovedný ja. Iné vytratila v kine, v divadle, u kaderníčky, vo vlaku, na čerpacej stanici, v reštaurácii, v práci.

Niekto musí zostať stáť na schodoch do lietadla, povedať posledné zbohom, držať vreckovku a utrieť zaslzené oči. Niekto tu musí zostať, aby bolo komu posielať listy, farebné pohľadnice a aby bolo komu volať zo všetkých tých diaľok. Niekto musí zostať, aby sa mohol starať o dom, kedysi plný detí a príbuzných, aby mal kto poliať kvety a starať sa o psa, ktorého tu museli nechať.

Všetci máme radi malé hračky, napríklad tie z kindervajíčok. Na malých hračkách je niečo veľmi milé, čo v nás prebúdza deti až do vysokého veku. Nuž, a ľudia, ktorí sa dokážu hrať s tými najmenšími hračkami, bývajú odmenení nielen radosťou z hry, ale niekedy aj Nobelovou cenou.

Možno by sme mali najprv odpovedať na otázku, odkedy dokedy siaha dvadsiate storočie. Od Einsteina po rozlúštenie tajomstva Higgsovho bozónu? Alebo od Fleminga po klonovanie? Od Misa Criolla po Salvadora Daliho či od Chaplina po Johna Lennona? Prípadne od mníchovského pivného puču po Auschwitz? Od dobytia Zimného paláca po gulagy? Potom od gulagov po Veľký pochod a odtiaľ po horu lebiek Pathet Lao?

Nižšieho chlapíka s výraznou čeľusťou som prvýkrát stretol pár mesiacov po vojne, v lete 1999, na oslavách v akejsi dedine na západe Kosova. Srbi volajú túto oblasť Metohija, Albánci Dukagjin. Vystúpil z obstarožného, no dostatočne veľkého mercedesu, ktorý mal namiesto ŠPZ ceduľku s veľavravným nápisom H-A-R-A-D-I-N-A-J. Čo viac, však?