Putinov hovorca povedal, že Európania nedostávajú úplné informácie o situácii na Ukrajine a že naše správy sú cenzurované. Hm. Pozerajúc doma ruskú telku, beriem to ako fór. Ešte v čase Majdanu nás tu v Rusku kŕmili jednostrannými zábermi o chudákoch policajtoch. Rozhovor s policajtom o tom, ako im tí demonštranti-teroristi ubližujú. Rozhovor s matkami policajtov. Ani jeden rozhovor s demonštrantom. A potom nám kamarát, právnik, ale inak pohoďák a hulič, vraví: „Keby verbovali, hneď by som išiel brániť našich!” Táto ich propaganda tu urobila aj z inteligentných ľudí ovce. A toto isté si myslia oni o nás.

Naozaj nerada posudzujem ľudí a vozidlá podľa zovňajšku, ale v Moskve to fakt inak nejde. Najmä keď sa zdá, že sa začala jar (samozrejme, je to len zdanie, lebo nesmelé púčiky na stromoch dostanú po pár dňoch facku od perinbaby a čerstvo natreté zelenožlté zábradlia sú tiež hneď v prdeli...) a vyroja sa motorky a športiaky. Povyťahujú svoje „sedlácke” goldwingy, len čo je trochu nad nulou, a spolu s vozidlom aj plný motorkársky výstroj vrátane prilieb s rohmi, reťazami na krku a kožených outfitíkov...a to by ešte nevadilo. Horšie je že takmer každý s touto a podobnou motorkou si do nej namontuje ultra hlasné a ultra nekvalitné prevýškované repráky (alebo žeby to bolo pre moskovský trh už built-in...?) a púšťa si na plné gule ruský disco pop.

S tou poverčivosťou je to zložité. Je ťažké nebyť poverčivý, keď sú poverčiví všetci okolo vás a je ťažké byť poverčivý, keď máte aspoň trocha zdravého rozumu. Piatok trinásteho ma nemáta, ale bojím sa pripáliť si cigu od sviečky, aby nezomrel námorník. A keď som dvojtýždňového Filipka zobrala do obchodu, všetci mi hovorili, či bláznim, že mi ho niekto uriekne, robila som si žarty až kým mi potom celý večer neplakal. Mama povedala, že mu mám dať na ruku červenú šnúrku alebo do kočíka niečo červené. Dala som mu na kočiarik plyšového oslíka s červenou čapicou a odvtedy ho nikto neuriekol.

To, že sa niekde vysielajú len cenzúrované alebo tendenčné správy, je aj v dnešnej dobe ešte stále bežné. Ale že obyvatelia danej krajiny o tom nevedia, tak to je už niečo! Za komunizmu moji rodičia vedeli, že v novinách sa nič nedočítajú. Správam sa každý normálny človek trpko smial a všetci, čo sa chceli niečo dozvedieť, naladili si Slobodnú Európu. Aspoň tak si pamätám svoje detstvo – nosila som traky VPN a keď mi moja najlepšia kamarátka povedala, že jej rodičia sú komunisti, tak som ju začala ako 6-ročná presviedčať, že je to zlé.

Je to smiešne, akým spôsobom ľudia hľadajú za všetkým dôvody. Keď je teplo, je to isto pre globálne otepľovanie, a to sa isto deje kvôli nám, keď je zima, je to preto, že počasie sa zbláznilo, a za to si môžeme tiež, keď je dieťa autistické, je tak isto vinou očkovania, keď má niekto rakovinu pľúc, tak určite vinou cigariet, a pokiaľ nefajčí, tak minimálne vinou toho pasívneho. Ja netvrdím, že neexistuje globálne otepľovanie, ani že sme bez viny. A nie som ani kvalifikovaná na to, aby som s istotou tvrdila, že očkovanie spôsobuje autizmus.

Nie sú doby minulé ako doby minulé. Zistila som, že Rusko sa mi páči iba vtedy, keď si ho predstavujem za jeho imperiálnych čias. Za posledné dva týždne som vzhliadla dva dôležité ruské filmy. Moskva slzám neverí a Barber of Sibiria (neviem, aký bol slovenský preklad). Kým ten prvý zobrazoval Moskvu a vzťahy v nej počas socializmu, ten druhý zakreslil do mojej sivej moskovskej mapy neuveriteľne krásny obraz. Toto je Rusko, ktoré sa mi páči.

Už niekoľko týždňov hypnotizujem konáriky na strome pred mojím moskovským balkónom. Boli pod prísnym drobnohľadom a len čo sa na nich zjavili prvé puky, zajasala som. To bolo pred pár dňami. Teraz už máme prvé listy. Vtáky sa rozštebotali a o chvíľu nastane ideálny stav. Nebude vidno Moskvu. Lebo pokiaľ nestojíte práve na Červenom námestí a nekocháte sa cukríkovými stavbami, Moskvu radšej nevidieť. A túto možnosť ponúkajú tisícky moskovských stromov.

Hoci sa to nezdá, Putinov pohľad sa mení. Z muža s nesmelým chlapčenským pohľadom, akým bol, keď sa stal prezidentom, sa stal mocný hypnotizér. Pomaly prichádza aj o to.

Česká verejná debata si zvykla pri kadečom merať náklady a výnosy, zvlášť v peniazoch – čo môže veľké témy uzemniť, ale aj sprízemniť. Na otázku, čo prinieslo desať rokov v EÚ, preto prvá odpoveď znie: 333,4 miliardy korún (12 miliárd eur). V každom roku bola krajina čistým príjemcom dotácií, najviac vlani, keď dostala 84 miliárd (2,2 % HDP). Aj keby však dotácií nebolo, ekonomický skok bije do očí: v roku 2002 ekonomika rástla o 1,9 %, v roku 2005 na pár rokov nasadila šesťpercentné tempo. No myslím, že na to sa .týždeň nepýta.

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.