Vyzerá to ako peklo občianskej vojny. Zo zapálených pneumatík sa valí dym, maskovaní mladíci hádžu na policajtov zápalné fľaše, polícia reaguje vodnými delami a streľbou gumovými projektilmi. Tie sú pri teplotách pod mínus desať stupňov takmer smrtiacou zbraňou.

Milan Kňažko sa má rád. Patria k nemu golfové palice a perfektne padnúce obleky. V úlohe prezidenta by vyzeral dobre, priam oslnivo, má to však háčik. Svoj podiel na mečiarizme, za ktorý budú platiť ešte naši vnukovia, nikdy neoľutoval. Keby oľutoval, nemohol by teraz kandidovať za prezidenta. A ešte niečo: Keď na natrieskaných Pasienkoch dôchodcovia takmer utĺkli Števa Hríba a neskôr, keď Jeňovi Kordovi siskári podpálili auto, u nás v Stoke sa stretávala vtedajšia opozícia. V kamenných divadlách panoval strach a my sme mali jedinú vieru: Poraziť mečiarovské zlo a nastoliť nové pravidlá.

Je nedeľné popoludnie. Možno až teraz mnohým obyvateľom východoukrajinského miliónového Donecka došlo, čo sa to s ich mestom v minulých týždňoch stalo. „Počula som, že voľby nebudú,“ hovorí žena predavačke v obchode s potravinami, ktorý som si kúsok od centra tohto mesta hutí, baní a futbalu obľúbil.

Mám pocit, že som sa ocitol na nesprávnom mieste. Terminál na Letisku Sergeja Prokofjeva sa oceľovo leskne, vonku stoja vzorne vyrovnané taxíky, veziem sa ulicami plnými zelene a kvetov, po bezchybnom asfalte.

V lotyšskej Rige, mnoho stoviek kilometrov od najvýchodnejších poľských hraníc, omnoho bližšie k starobylému ruskému Pskovu či k Petrohradu, máte pocit, že ste na krok od Nemecka, a nie od Ruska. Takmer osem storočí to bolo prevažne nemecké mesto.

Mnohí cudzinci si ich pletú so sexshopmi. Sú to obchody bez okien, polepené reklamami, väčšinou na alkohol, a s veľkým svietiacim nápisom „18“. Môžu teda naozaj vzdialene pripomínať predajne pornografie a erotických pomôcok. Na každom však žiari aj nápis „Národná trafika“.

Na brehu Nisy, asi päťdesiat kilometrov od českých hraníc na sever, leží jedno z miest na poľsko-nemeckej hranici, ktoré rozdelila druhá svetová vojna.

Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš patria medzi päť slovenských politikov, ktorých bez námahy vymenuje nadpriemerný čitateľ českých novín (moja žena). Ich odchod vedie až k dôraznému zvolaniu, že Dzurinda bol „premiér, akého Česi nikdy nemali“ a „slovenský Helmut Kohl“ (Luboš Palata 5. 6. na iDnes.cz). Aj k oslavnému rozhovoru, v ktorom „otec reforiem“ Mikloš dostáva úctivú otázku, ako je spokojný s ich stavom (Luboš Palata 5. 6. v MF Dnes).

Dom odborov na kyjevskom Námestí nezávislosti je jedným z centier protestov. „Tie obrázky sme všetci mali v učebniciach,“ ukazuje na steny štyridsiatnik, počítačový programátor Oleh. Áno, visia tu obrázky Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie. Toto je však nová ukrajinská revolúcia.

František Mikloško bude kandidovať na post šéfa Ústavu pamäti národa. Okrem klubu SaS mu vyjadrila podporu prakticky celá opozícia. Smer v pondelok vyhlásil, že vlastného kandidáta na toto miesto nenominuje.