Všetko zásadné sa udeje v detstve, niekedy medzi štvrtým, piatym rokom a, povedzme, dvanástym. Z vecí, čo boli prv, si zvykneme pamätať sotva fragmenty, a veci, čo boli neskôr, už sa nepodpísali takým definujúcim spôsobom. A veru neviem, odkiaľ to mám, aj ma to mrzí, o to viac, že v mojom prípade to sedí dokonale. Nevenujem sa ničomu, čo by nezačalo vtedy a tam. Filmy a seriály, knižky, videohry (o prvom kontakte v budapeštianskom Vidám parku niekedy inokedy) a, samozrejme, komiksy.

K posledným narodeninám som dostala rádio. Ale nepočúvam ho, leží kdesi pod nánosmi prachu v knižnici. Pravdu povediac, nemám ani dôvod ho zapínať, nie je z neho totiž skoro nič počuť. V tejto štvrti plnej ministerstiev a antén, ktoré rušia zahraničné rozhlasové vysielače na krátkych vlnách, nie je dobre počuť ani domáce stanice, nehovoriac o tých z cudziny.

Po štyroch rokoch prác je dokončená najvyššie položená chata v Tatrách. Nová Chata pod Rysmi (2 250 m n. m.) stojí na mieste tej pôvodnej, ktorú v roku 2010 zničila lavína. Chcete aspoň na chvíľu vymeniť mobil a televízor za petrolejku a gitaru?

Mám skvelú správu pre večných frfľošov, kverulantov a tých, čo radi bedákajú a lamentujú. Konečne sa môžu obrátiť na tú správnu adresu, ak im na tomto svete niečo prekáža alebo lezie na nervy. Už je to jasné. Za všetko totiž môže sezam!

Každé väčšie mesto ich má. A ak nie mesto, tak každá krajina. Dokonca aj taký malý štát ako Slovensko, zavretý roky za múrom, aj ten už ich má. Prisťahovalecké štvrte či dedinky. Územia s celkom inou atmosférou, ľuďmi, niekedy aj budovami, jedlami, reštauráciami, obchodmi...Aj my už máme v Bratislave čínsku štvrť s malými obchodíkmi s čínskymi potravinami a tovarom, veľkými veľkoskladmi, odkiaľ si obchodníci kupujú tovar do svojich obchodov Všetko za 3,99, máme zásobárne jazmínového čaju a čínskych paličiek na jedenie, lacného čínskeho porcelánu, máme vietnamské a čínske mafie na trhoviskách...

Pri Žilinskej univerzite vznikol pred dvanástimi rokmi prvý podnikateľský inkubátor, ktorý vedie študentov k zakladaniu technologických firiem a pomáha startupom práve na „štarte“. Majú takéto inkubátory na Slovensku šancu?

Cez okno počujem hrkot vlaku. V Berlíne stále odniekaľ počuť vlak. Pozriem von z okna a vidím úplne iný Berlín, ako videl môj otec v roku 1984. Pracoval na železnici ako inžinier a za všetky tie nadčasy a dobrovoľné zmeny vyhral výlet do budúcnosti. Áno, budúcnosti, pretože NDR bola pre mnohých Kubáncov niečo ako horizont, ktorý by sme raz chceli dosiahnuť a navštíviť.

Prišli predminulý týždeň. Deň vopred sa ohlásili. Veľmi milí, kultivovaní páni. Nevnášali žiadny des ani nepokoj. Ani v diskusii o tom, čo slovenské školstvo potrebuje, sme sa názorovo veľmi nelíšili.

Vždy mi je to hlúpe, keď sklápam tú opierku hore a idem si cez dve sedačky v kupé natiahnuť nohy. Teda, ak na tej tretej niekto sedí. Ja si vlastne s týmto zámerom už vyberám kupé. Idem uličkou a skúmavo pozerám, kto kde sedí, pričom počet ľudí v kupé vôbec nie je rozhodujúci. Samozrejme, keby tam bolo prázdne kupé, už som v ňom rozfláknutá cez tri sedačky, svetlo zhasnuté, záclonka zastretá, kabelka pod hlavou a spím. To je však málokedy, a tak pozorne odhadujem ľudí. Na čo myslia? Čo sú asi zač? Bude im prekážať, ak si okamžite vyklopím opierku pre spolusediaceho hore a rozvalím sa cez dve sedačky?

Keď Illah van Oijen fotí verejný priestor, stačí jej byť tam a pozerať sa. Netvoriť, nemeniť, nezasahovať, len sa snažiť zachytiť. Momentálne zachytáva Žilinu. Na druhej strane však potrebuje robiť aj presný opak. Predstavovať si, meniť a prinášať nový prvok, zážitok. Napríklad Dobrý trh.