Americký komentátor David Brooks vyhlasuje vždy na prelome roka svoju cenu pre najlepšie eseje. Pochopiteľne, len pre tie písané v angličtine. Koho by ste vybrali za česko-slovenský priestor? Moji kandidáti za minulý rok sú dvaja. Zástupca šéfredaktora českého Respektu Petr Třešňák v eseji Deti splnu opisuje výchovu svojej autistickej dcéry vrátane svojho zúrivého zúfalstva nad jej nočnými záchvatmi (Respekt 27. januára 2014).

K Veľkému divadlu za koľko? Osemsto. Čoooo, veď to zbehneš po Novom Arbate, zahneš doľava popri Manéži a sme tam. No tak dobre, šesťsto. Lenže ešte včera som platila menej! Musíte ma pochopiť, sankcie, ten rubeľ tak rýchlo padá, šomre taxikár. A padá len tebe!? Mne vari nepadá!?

Ukázalo sa, že sankcie, ktorým mnohí neverili, majú veľký vplyv. Moskva musí teraz konať tak, aby Západ sankcie zrušil, inak bude mať ich ekonomika problémy.

Dňa 8. decembra 2014 sme navštívili novovznikajúce „Dokumentačné stredisko Národného socializmu v Mníchove“. Je to nová budova, ktorá stojí vo štvrti „Maxvorstadt“, na mieste zbombardovaného „Braunes Haus“. Tam sídlila stranícka centrála NSDAP.

Ako nám mozog pomáha vedieť, kde práve sme? Ako to, že potme trafíme v noci do kúpeľne? Máme v hlave kompas? Ako to súvisí s Kantom? Prečo majú alzheimeroví pacienti problémy s orientáciou?

Včera večer. Vlastne nie: tohto roku, skôr tak. V máji tohto roku, presnejšie: 22. mája tohto roku uplynulo 140 rokov od istej hudobnej aj kultúrnej (par ecellence) udalosti. No a včera večer dostali nadšenci hudby, kultúry, dejín, Európy, dejín Európy, spomienok, budúcnosti, mierovej budúcnosti a ešte nadšenci mnohých iných vecí možnosť prežiť niečo podobné. Nanovo a naplno. V bruselskej bazilike Koekelberg vyvrcholil záverečným koncertom (v prítomnosti belgického kráľovského páru) projekt Tisíc hlasov za mier, v rámci veľkého multikultúrneho Festival van Vlaanderen Brussel.

Obaja začínali v Británii na konci osemdesiatych rokov. Ovplyvnili niekoľko hudobných scén, súčasnú generáciu hudobníkov a spôsob, akým konzumujeme inteligentnú hudbu. Kým od Aphexa Twina sme očakávali novú nahrávku niekoľko rokov, o tej od Thoma Yorka sme ani len nerozmýšľali. Kam sa teda posunuli títo hudobní mágovia?

Prečo si, napríklad, religiózni ľudia myslia, že sú morálnejší ako sekulárni? A prečo mnohí veria viac štátu ako sebe? Prečo sa nájdu aj takí, ktorí veria, že november ’89 bol komplotom s komunistami, že newyorské Dvojičky zničili izraelské a americké tajné služby, aby mohli rozpútať vojnu v Iraku? A mnohým ďalším bludom? K ľuďom, ktorí majú odpoveď na všetky otázky, cítim nedôveru. Nebude to aj tým, že niektoré tajomstvá sú živnou pôdou pre sebaklam, čo je skvelý prostriedok proti strachu z neznáma, proti úzkosti a bezmocnosti?

Pripomínania minulosti, z ktorej sa môžeme poučiť pre dnešok a zajtrajšok, nikdy nie je dosť. Ani tej, čo sa odohrávala v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny.

Pred časom rozbúrilo verejnú mienku v Česku rozhodnutie ombudsmanky Anny Šabatovej, že islamské dievčatá majú základné ľudské právo nosiť islamské šatky v českých školách.