Riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete hovorí, že časť jej práce sa týka toho, čo v divadlách bude, a druhá toho, čo už bolo. Minulosť archivujú, budúcnosť pomáhajú pripravovať a súčasnosťou sa nechávajú elegantne unášať. Na vlastnú tvorbu jej zostáva len veľmi málo času.

Brutálny útok v Nitre Denník SME zverejnil video mestskej kamery v Nitre, na ktorej je zachytený incident z októbra 2013. Skupina holohlavých mužov na ňom mláti návštevníkov baru Mariatchi v centre mesta. Majiteľ baru, ktorý po bitke skončil so zlomenou nohou, mal podľa zverejnených informácií opakované problémy s extrémistami z neďalekého súkromného kartárskeho klubu Walhala.

Keď som bol v Moskve prvýkrát, bolo to pred tromi rokmi a bývali sme v Slovenskom dome. Dňa 24. januára 2011 tam v pristávacej hale letiska Domodedovo teroristi odpálili nálož, ktorá usmrtila desiatky ľudí. Z našej skupiny som mal jediný 18 rokov a volali mi z veľvyslanectva, nech sa druhé ráno so spolubývajúcimi dostavím na pohovor. Dostali sme malé zošitky, ako majú deti na základných školách, ktoré sa boja, že im učiteľka za ťahanie dievčenských vláskov zapíše poznámku. Každý odchod zo Slovenského domu sme tam museli zapísať: či to bol nákup, škola, cesta do divadla, alebo k bankomatu.

Tahle otázka musí hloubavého čtenáře pořádně trápit. Je to už dvacet čtyři let od převratu a nic. Knih mnoho, spisovatelů málo.

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

V USA si pripomínajú 50. výročie atentátu na Johna Fitzgeralda Kennedyho. Zaujímavé, no zdá sa, že JFK, stokrát zanalyzovaný a rozobratý, dnes zaujíma ľudí menej ako jeho vrah. LHO je totiž na rozdiel od JFK stále záhada.

Tankovanie pohonných látok do auta by malo byť tou najjednoduchšou záležitosťou. Ale nie je, niektoré autá majú otvor naľavo, iné napravo. Najhoršia nočná mora šoférov však je, že natankujú do dieselového motora benzín.

Jana Beňová vo svojom pravidelnom hlásení zaznamenáva, že azda každej jej kamarátke alebo známej sa narodilo bábätko. To je na zváženie. Okrem toho píše, že sa všetci kamaráti a známi stíšeným hlasom sťažujú, že tak zle finančne ako tento rok na tom ešte neboli a že také naťahovanie sa v kaviarni, kto zaplatí, už dávno nezažila. To je na pováženie.

Bezdomovci v New Yorku by vraj mohli byť starostami iných miest. Niečo na tej vetičke o šikovnosti ľudí v tomto extrémnom prostredí bude. Zaujímavé, ako blízko sú tu bohatí a tí menej solventní. Ilúzia rovnosti je presvedčivá, mixnutá vierou, že človek dokáže všetko, na čo sa zameria.

Je ráno 23. 12. 1944, obec Malé Ludince. Do vysielačky zaznie povel veliteľa tanku číslo PZ 824: „Vorwärts!“ Je to nemecký tank. Pomaly sa spúšťa po svahu dolu k dedine.