Jeho priezvisko si už spájame skôr s animovaným seriálom, jeho tvár sa po rokoch vo väzení zmenila takmer na nepoznanie. No O. J. Simpson, hoci už nie je hviezda, stále žije. A jeho príbeh vraha-nevraha pokračuje.

Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš patria medzi päť slovenských politikov, ktorých bez námahy vymenuje nadpriemerný čitateľ českých novín (moja žena). Ich odchod vedie až k dôraznému zvolaniu, že Dzurinda bol „premiér, akého Česi nikdy nemali“ a „slovenský Helmut Kohl“ (Luboš Palata 5. 6. na iDnes.cz). Aj k oslavnému rozhovoru, v ktorom „otec reforiem“ Mikloš dostáva úctivú otázku, ako je spokojný s ich stavom (Luboš Palata 5. 6. v MF Dnes).

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nahrávok britskej a americkej tajnej služby, ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad:„Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout.“ (Nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85).

S priateľom Vítom Vrbkom sedíme v csárde U Pepa a jeme halászlé. Od Hrabala a jeho knihy Morytáty a legendy sa pri bielom chlebe a kúskoch sumca v polievke dostaneme ku Kafkovi, a ďalej cez jeho nemeckú a českú verziu popri Zweigovi a Rothovi k nemeckej a českej literatúre 20. storočia, to si už dávam po dojedenej polievke zvyšky chleba a dostaneme sa k Werfelovi a k jeho Bledomodrému ženskému písmu. Namietam, že pre mňa sa všetko zmenilo, keď mi kamarát Jaroslav Róna priniesol Werfelovu Hvězdu nenarozených v českom preklade.

Režisér Juraj Nvota hneď po premiére Listov Emilovi v Štúdiu L+S dokrúcal film, ktorý sa teraz bude mesiac strihať, s Radošincami robí záznam hry Polooblačno a na jeseň sa chystá režírovať program SĽUK-u. Hovorí, že roboty sa prepletajú ako korbáčik, ale každú z nich má rád.

V utorok 4. marca vystúpi v bratislavskej Starej tržnici anglická pesničkárka, speváčka a gitaristka Anna Calvi. Energická a expresívna na pódiu, plachá a tichá mimo neho.

Mysela som si, že je to život vo veľkom meste, ktorý otupil naše susedské vzťahy. Keď som vyrastala v Trnave, poznali sme všetkých susedov v našom dome po mene a kamarátili sme sa minimálne s polovicou z nich (u mňa bolo číslo väčšie ako u ostatných členov rodiny, lebo ja som sa hrala aj s rómskymi deckami). Keď sme sa presťahovali do Bratislavy, už sa naše vzťahy obmedzili na maximálne 2 rodiny v dome. Sťahovali sme sa často. Dodnes som sa sťahovala 24-krát, dokopy v 4 krajinách. Vystriedala som teda množstvo susedov. A môžem povedať jednu vec – nikde nie sú susedské vzťahy chladnejšie ako v bývalom „ostbloku”.

Vidím Ukrajinu a pýtam sa, čo sa to deje. Vidím Majdan a naše číhavé vyčkávanie. Kde sa podela energia z roku 1989? Čosi sa bolestne zlomilo. Ekonomická kríza ukázala, aká slabá je u nás zakotvená dôvera v demokratický kapitalizmus, ako si pri viditeľných problémoch s centralistickým Bruselom prestávame uvedomovaťzákladný rozdiel medzi „Bruselom“ a „Moskvou“, medzi západnou a východnou civilizačnou kultúrou, medzi existenciou v západných a východných ekonomických a bezpečnostných štruktúrach a inštitúciách. Ako ľahostajne narábame so slobodou, ktorá je tým najlepším, čo sme v našich dejinách dosiahli.

Keď som bol študentom réžie, chodieval som stopom do Krakova pozrieť si dobré divadlo. Napríklad Z biegiem lat, z biegiem dni. Je to história krakovskej buržoáznej rodiny. Vojny, povstania, zmena režimov, ale rodina zotrváva. Inscenáciu režíroval Andrzej Wajda v Starom divadle. Predstavenie trvalo 6 hodín, začínalo sa o štvrtej popoludní. V nabitej sále som sedel na schodoch a prežíval opojenie, ktoré pokojne preráža konvenciu vnímania času. Publikum, bez ohľadu na vek, bolo tým posolstvom vzrušené. Na ceste domov mi poľskí colníci zhabali malú storočnú Bibliu z antikvariátu. Nedali sa obmäkčiť. Bol hlboký socializmus.