Naozaj nerada posudzujem ľudí a vozidlá podľa zovňajšku, ale v Moskve to fakt inak nejde. Najmä keď sa zdá, že sa začala jar (samozrejme, je to len zdanie, lebo nesmelé púčiky na stromoch dostanú po pár dňoch facku od perinbaby a čerstvo natreté zelenožlté zábradlia sú tiež hneď v prdeli...) a vyroja sa motorky a športiaky. Povyťahujú svoje „sedlácke” goldwingy, len čo je trochu nad nulou, a spolu s vozidlom aj plný motorkársky výstroj vrátane prilieb s rohmi, reťazami na krku a kožených outfitíkov...a to by ešte nevadilo. Horšie je že takmer každý s touto a podobnou motorkou si do nej namontuje ultra hlasné a ultra nekvalitné prevýškované repráky (alebo žeby to bolo pre moskovský trh už built-in...?) a púšťa si na plné gule ruský disco pop.

Milí priatelia. Niekde som čítal pamätnú, či skôr arogantnú vetu akéhosi západného politika, ktorú predniesol, keď pričuchol k slovanskej náture: „Najmenej chcú slúžiť tí, ktorí nič iné nevedia.“ Je to tvrdé konštatovanie, ktoré nerozumie našej povahe. Pred pár rokmi sme sa s manželkou ubytovali v jednom z vysokohorských hotelov. Boli sme tam sami, víkend sme si predĺžili do utorka. V nedeľu večer sa hotel vyľudnil. Stará budova vydávala celú noc desivé zvuky. Duchovia ohýbali drevené obklady, démoni sa spúšťali dolu odkvapmi, lomozili, narážali do okien a krútili vetrami.

Kde leží Ukrajina? Súdiac podľa maďarskej diskusie sa občas zdá, akoby bola niekde za skleným vrchom.

A je to tu. Na trhoch už nevidíme iba obligátne umelohmotné zeleniny zo Španielska, ktoré na nás svietili celú zimu. Na pultoch sa to začína pekne krásne zelenať . Jeden z prvých znakov prichádzajúcej jari sa na ne už rázne vyhupol – medvedí cesnak.

Oslovili sme niektorých ľudí, dôležitých pre našu slobodu, aby napísali text o tom, ako žili pred novembrom 1989. Ako prvý píše exulant a bývalý londýnsky vydavateľ Alexander Tomský.

Pred pár dňami sme si pripomenuli výročie komunistického prevratu. Pri tejto príležitosti prinášame portrét Antona Srholca, bývalého politického väzňa z Jáchymova, ktorý už dve desaťročia venuje svoj život ľuďom bez domova.

O bulharskej kinematografii sa toho veľa nevie ani v našich takisto postkomunistických končinách. Neviem, či je za tým naša nevzdelanosť a nezáujem, alebo je za tým nevýraznosť bulharských filmov. Nech už je to tak či onak, výraznú komédiu Mission London sa oplatí vidieť. V Bulharsku to bol kasový trhák, kasovejší ako Avatar.

Dejiny Rómov sú stále nepoznanou a fascinujúcou témou. Znepokojivé na nich nie je len to, čo všetko o Rómoch nevieme, ale aj to, čo ich história hovorí o nás a našich dejinách.

V bratislavskej Vápenke stojí pod strmým skalnatým svahom bývalého kameňolomu vŕtacia súprava. Má len pár metrov, no technológia, ktorá sa na nej testuje, má potenciál zmeniť celý ropný segment.

V zemi Kvádov, nad Granuou. Posledná veta prvej knihy jednej knihy. Tá kniha má kníh dvanásť. A „zem Kvádov“ je naša zem, naša krajina, práve tento milý zdrap kontinentu, kde sa usídlili naši predkovia dajaké to storočie po Kvádoch. A Granua? Aj tá je naša, len v našom názve zmenila ženský rod za mužský: Hron. Nad jeho pokojnými vodami kdesi „v zemi Kvádov“ občas sedával, najpravdepodobnejšie kedysi po roku 176 n. l., cisár-filozof Marcus Aurelius, možno pod planou hruškou, možno pod jelšou, zaiste v tieni, a hovoril k sebe.