Čo urobíte, keď chcete vidieť krajší svet? Keď chcete vidieť krajšie farby, ľudí, príbehy, obrazy? Poobzeráte sa okolo seba? Zavriete oči a predstavíte si za nimi, čokoľvek budete chcieť? Priložíte si k očiam kaleidoskop? Potrasiete ním a uvidíte niečo ďalšie.

Trinásty ročník festivalu Bažant Pohoda sa začal presne načas, no skončil sa o pol dňa skôr. Na jeho začiatku bola radostná tancovačka a nádherné Rachmaninovove Nešpory, na konci sirény sanitiek a po nich neznesiteľné ticho. A hrozný smútok, aký človek pociťuje, keď sa ocitne v blízkosti smrti.

Takmer pred pätnástimi rokmi napísal nemecký teoretik práva, sudca a spisovateľ Bernard Schlink útly román Predčítač a dobyl ním svet. Po niekoľkých detektívnych, právnických príbehoch načrel hlbšie do vlastnej i národnej minulosti silným spôsobom a jedinečným uhlom nazerania.

Začiatkom roku 1947 sa v Prahe stretli za veľmi zvláštnych okolností dvaja lekári. Jeden z nich žiadal druhého o pomoc pri posúdení svojej vlastnej choroby. Tak sa začal dvadsať rokov trvajúci podivuhodný prípad doktora Stuchlíka a doktora Lukeša.

Stretnutie pod holým nebom, fľaša kúpená v supermarkete, plastové poháre, hudba, nekonečné debaty, cigarety, drogy. Akcia, ktorá prerástla do rituálu. Koná sa každý víkend a je súčasťou každého španielskeho mesta.

Keď dostal Daniel Kahneman Nobelovu cenu, bol Amos Tversky už šesť rokov mŕtvy. Škoda, v tomto prípade by naozaj platilo, že kto rýchlo dáva – dvakrát dáva. Takto dostal cenu za spoločné výsledky len jeden z nich.

Už-už bude premiéra nového Jánošíka, tešíme sa, nemôžeme sa dočkať. Ten film sa nakrúcal nečakane dlho, ale zďaleka nie tak dlho, ako sa stavala nová budova Slovenského národného divadla. Ako keby nám tie dôležité národné logá nejako nešli. A pritom po nich tak veľmi túžime.

Udalosti okolo odhalenia sochy svätého Štefana v Komárne priniesli viacero správ o dnešnom Slovensku aj Maďarsku. O niektorých z nich sa ako o značnej dávke necitlivosti zo strany maďarského prezidenta, ale aj komárňanských organizátorov za týždeň už popísali desiatky článkov.

V roku 1965 mi starodávny priateľ Peter Stoličný, ktorý vtedy študoval v Prahe bábkarstvo, rozprával, ako ich po majálese rozháňali policajti.

Keby som nestretla Františka Tugendlieba, môj život by vyzeral úplne inak... Vo svojich sedemnástich som sa k nemu dostala na hodiny spevu.