Mimoparlamentné Progresívne Slovensko (PS) takisto tvrdí, že lehota 96 hodín je extrémne dlhá a že jej cieľom je znemožniť ženám dostať sa k umelému prerušeniu tehotenstva.

Nikto nevie s istotou, či príčinou volebného neúspechu PS, Spolu, KDH a Za ľudí v r. 2020 bolo nespojenie. Ale české voľby minimálne dokazujú, že cestou koalície sa dá ísť, ak nie priamo má ísť.

Subjekty sa rozprávali o spájaní už na jar, no diskusie sa vtedy zastavili.

Podľa členky predsedníctva PS Lucie Plavákovej je to ľudskoprávna otázka, ktorou by sa okrem iného zlepšil aj život LGBTI ľudí. Pripomenula, že Slovensko patrí medzi posledné štáty Európskej únie, ktoré nemajú žiadnu právnu úpravu pre páry rovnakého pohlavia.

Slovenské deti, študentky a študenti, neboli v škole najdlhšie zo všetkých krajín Európskej únie. Informácie o tom, ako prebiehala výučba počas pandemických obmedzení, sú neúplné, ale odhadujeme, že len pätina stredných škôl zvládala online vyučovanie bez väčších problémov.

Kollár tvrdí, že sa rozhodol kandidovať na základe výzvy viac ako stovky členov strany.

Miroslav Kollár bol do parlamentu zvolený za stranu Za ľudí, z ktorej však odišiel a vstúpil do strany Spolu. Po štyroch mesiacoch členstva v nej sa uchádza o predsednícku stoličku, kvôli tomu, že jej súčasný predseda Juraj Hipš preferuje fúziu Spolu s PS, čo sa podľa Kollára rovná zániku strany ako takej.

Po neúspešných voľbách opustili stranu Spolu otcovia – zakladatelia. Miroslav Beblavý odišiel z politiky, Jozef Mihál sa vrátil do SaS. Druhým predsedom strany sa stal po dueli s Pavlom Mackom Juraj Hipš. Strana má však dlhodobo podporu na úrovni štatistickej chyby. Quo vadis, Spolu? Podľa Hipša do PS.

Vláde sa nedá uprieť snaha – kroky ako napr. zvýšenie príspevku na novonarodené dieťa sú v princípe dobré.

Prečo nemáme vyrovnaný rozpočet, to je správna otázka, ale zle načasovaná. Sme uprostred externého šoku, ktorý spôsobil najväčší hospodársky prepad minimálne od roku 2009. Za týchto okolností by snaha o vyrovnanie rozpočtu zanechala väčšie hospodárske škody, krátkodobo aj dlhodobo, ako deficit. Na tom sa zhodne drvivá väčšina renomovaných ekonómov; potreba krátkodobej stimulácie ekonomiky, aj za cenu deficitu a narastajúceho dlhu, je tiež hlavným ponaučením eurokrízy, ktorá nás zasiahla pred dekádou.