Spievajúca plyšová kvetinka. Zlomená herecká cena z filmového festivalu. Listy a obrázky od detí, čo chodili do mojej čajovne v Spišskom Hrhove. Plagát chorvátskeho popového speváka typu Bon Jovi, strhnutého počas veselej noci v kempe v borovicovom lesíku na Makarskej, keď sme nemali na hotel a spali sme tajne na zemi..staré karimatky a spacáky, obžraté moľami, plchmi a myšami.

Je nesporne najznámejším ovocím na celom svete. Práve vďaka nemu vraj nechodíme po svete nahí, ako nás pánboh stvoril, ženy musia rodiť v bolestiach a muži sa zas lopotiť, aby v pote tváre získali plody zeme.

V niečom mal Freud pravdu. Čuch je skutočne jedným z výrazných spojení medzi nami a ostatnými živočíchmi na Zemi. Je to jedna z večných pripomienok našej zvieracej podstaty.

Kresťania na Blízkom východe zažívajú peklo na zemi. Posledným prípadom sú egyptskí kopti na čele s pápežom Tawadrosom II.

Moja láska k trhom nemá vôbec nič spoločné s nákupnou horúčkou, jasné?! Celkom nič. Myslím, že korene tejto lásky, z ktorej človeku ide až také mravčenie po celom tele, sú ešte niekde v mojom detstve v Trnave, a v trnavskom jarmoku, ktorý každý september rozvíril vody tohto, vtedy tichého miesta. Stovky stánkov, kolotočov, a samozrejme, môj obľúbený nedeľný blšák, kde na zemi na handrách človek našiel naozajstné skvosty...

Slovensko je krásna krajina. Slováci sú dobrí ľudia. Hej. Ako hovorí môj kamarát, nie je nič horšie ako dobrý človek. Presne. Nič to neznamená. Slováci sú nevychovaní. Beznádejne nevychovaný národ. Priemerný Slovák je vzbúrený sluha. Krásne to vidno na čašníkoch. Slovenský čašník, prototyp vzbúreného sluhu, nenávidí každého hosťa. Za chrbtom by mu najradšej podrezal hrdlo. Ale musí mu doniesť kávičku s mliečkom. Ide ho poraziť od zlosti. Nemá však ani štipku hrdosti, nepostaví vlastný podnik, nikdy neopustí sluhovskú pozíciu. Po zem sa skloní pred akoukoľvek mocou.

Keď som sa v júni po piatich mesiacoch práce v rozvojovej krajine na týždeň ocitla doma, všetko mi bolo vzácne a postihla ma nostalgická nálada i prílišná zhovievavosť. Bola som síce v rodnom, ale takpovediac v cudzom meste, takže som len krčila plecami počas rýchlych presunov pod zemou (podchodmi s tematicky gýčovou graffiti-výzdobou) či nad zemou (v bludisku „kreatívne“ ponatieraných novozateplených panelákov).

Ku každému mestu si priradím tvár, ku každému miestu nejakú osobnosť. Camagüey ma dojíma ako striedma dáma s dlhým rodokmeňom. Frankfurt je pre mňa punkový účes a úzka kravata, Praha sú modré oči a pokrivený úsmev mladého muža, ktorý mi – len na sekundu – vstúpil do cesty. Lima je neopísateľná, až na ten prach. Je všade. Víri sa, sadá, letí ponad útes, až skončí v mori. Na Karibik príliš studenom a rozbúrenom mori. Maličké čiastočky zeme a piesku cítite na tvári, na tele, v jedle, v celom živote. Prach je na ovocí, aj na čerstvo podávanom ceviche, nájdete ho v koktaile. Prach je to, na čo sa všetci raz zmeníme, keď príde ten deň, ale tu v Lime patrí prach k životu, nie k smrti.

Lietadlo sa dotklo zeme v Paname, cez okienko som videla ako sa ostré slnko opiera do dlažby. Prechádzala som chodbami letiska a hľadala toaletu, neskôr miesto, kde počkám na ďalší let. Neznámi mladí ľudia mi začali kývať a vykrikovať moje meno. Boli to Venezuelčania. Prestupovali na iný let, tak ako ja. Dali sme sa do reči, tam uprostred prúdiacich davov a batožín, príchodov a odchodov. Povedali mi, že čítajú môj blog a veľmi dobre rozumejú, čo na Ostrove zažívame.

„Před mými zraky běží datum 16. května 1945, kdy se s nesmírnou slávou vracel prezident Beneš z emigrace do vlasti. „Ať žije! Ať žije!“ volal mu vstříc náš lid ze všech koutů naší země. Václavské náměstí bylo naplněno hlava na hlavě, když z tribuny se ozval jeho hlas. A 25. února 1948 prochází ozbrojená milice pražskými ulicemi a na čele má napsáno: „Ukřižujte ho!“. A Staroměstské náměstí je naplněno hlava na hlavě.“ (Lukavská, J.: Deníky z let 1925 až 1954. Eroika, Praha 2013, str. 357)