Historici by raz mali prerozprávať históriu prostredníctvom brazílskych telenoviel. Počuli by sme hovoriť o súvislostiach medzi množstvom sĺz, preliatych pred obrazovkou, a úrovňou rezignácie v reálnom živote. Ale predmetom štúdia by sa mala stať aj nádej, akú sme získali vďaka seriálovej hrdinke, ktorá sa dostala z biedy a splnila si svoje sny.

Keď sa v decembri schvaľoval rozpočet na tento rok, opozícia aj niektorí ekonómovia upozorňovali, že očakávania príjmov sú nastavené príliš optimisticky. Padali aj slová o „rozpočte postavenom na vode“. Teraz sa v tej vode začíname topiť.

Keď sme na konci deväťdesiatych rokov pripravovali monografiu o slovenskej architektúre 20. storočia, kolega Matúš Dulla kdesi objavil knihu komunistického prezidenta Zápotockého s názvom Po staru se žít nedá aj jeho zľudovenú verziu „Se starou se žít nedá“.

Sociálni pracovníci nech berú román škótskej poetky a prozaičky do rúk opatrne. Môže im spôsobiť duševné popáleniny a frustráciu z neúspešnej námahy. Alebo len rozčarovanie z toho, že z mladistvých delikventov sa vlastne stávajú sympatické literárne postavy.

Neraz sa človek stretne v tlači, najmä hudobnej, s príkrym hodnotením, že 70. roky, najmä ich prvá polovica, nestáli ako rocková éra za nič. Podľa mňa to môže hlásať buď niekto, pre koho sa rock skončil rozpadom Beatles alebo, naopak, ten, pre koho sa to všetko začalo až s príchodom Sex Pistols. A do tretice ten, kto do toho vidí ako príslovečná hus do piva.

Ruky sa pohybujú s naučenou istotou a rýchlosťou. Majú len tridsať sekúnd na to, aby do spodnej časti stola, kde pracujú, zasunuli a skryli cigary, ktoré pôjdu na čierny trh. Halu pritom snímajú dve kamery. Je to miesto, kde se rolujú voňavé listy, ktoré potom končia zabalené v škatuľkách s názvami ako Cohiba, Partagás alebo H. Upmann.

Dvoupatrových domů byl ve městě všehovšudy tucet: ten, ve ktorém jsme bydleli my, dvoje kasárna pro honvéd a ještě několik veřejných budov.

Popredný americký sociológ Peter Berger vydal nedávno svoje Pamäti. Kniha, ktorá vyšla pred pár týždňami v českom preklade, je pútavým a často vtipným čítaním. Uverejňujeme úryvok z prvej kapitoly.

Písničkář, básník, evangelický farář, ale také senátor, a svého času politický vězeň Svatopluk Karásek oslavil 18. října sedmdesátiny – oslava to byla neformální, zcela odrážející dosavadní Karáskův život, tvorbu i postoje. Zároveň dostal Svatopluk Karásek pěkný narozeninový dar – vyšla totiž definitivní verze jeho klasické desky Řekni ďáblovi ne.

Trápim sa pre starého muža z rohu ulice. Celý život pracoval, a teraz predáva cigarety tam, na rohu ulice. Trápim sa pre mladé dievča. Každý deň sa pozerá do zrkadla, aby sa potom vydala na trh so sexom. Dúfa, že tam stretne cudzinca, ktorý ju odtiaľto zoberie preč. Trápim sa pre muža s čiernou kožou, každé ráno skoro vstáva, ale bez ohľadu na to sa nikdy nedočká práce, akú si zaslúži. Vinou rasizmu, viditeľného aj neviditeľného. Trápim sa pre zvráskavenú štyridsiatničku, každý mesiac platí poplatky odborom, ale každé ráno sa obáva, že ju vyhodia z práce a ona si nebude vedieť rady. Trápim sa pre tínedžera z provincie. Sníva o tom, že odíde do Havany, pretože doma pozná iba nedostatok, zle platenú prácu a alkohol.