Šport má svoje olympiády v lete a v zime, víno najmä na jar. Na Slovensku nastal čas vinárskych súťaží a prehliadok, rozdávajú sa medaily, bude čo lepiť na fľašky. Aká je ich výpovedná hodnota?

Keď sa seriálová postava volá Dávid, ešte to nemusí nič znamenať. Dávid, Ján, Jakub, meno, ako každé iné. Neprekvapí ani, keď Dávid narukuje a ide bojovať za vlasť. Keď sa s holými rukami postaví tanku, už sa stereotyp narušiť môže, zvlášť, ak môže ísť rovnako o hrdinstvo, ako aj o akt mdlého rozumu bez pudu sebezáchovy. Lenže tank nesie označenie Goliáš. Vojak Dávid proti tanku značky Goliáš, to nebude len tak a aby to docvaklo aj tým najpomalším, Dávidovo priezvisko je Shepherd. Pastier.

Bývalý československý tenista a tréner Jan Kukal sa celý život snažil o to, aby sa živil tým, čo je aj jeho záľuba. Preto hrával a dodnes trénuje tenis, zakladá záhrady, zbiera umenie a organizuje výstavy. Pocta Picassovi je už šestnásta v GMB.

Toto nie je čas na bilanciu. Toto je čas na bodku. O týchto voľbách sa popísalo všeličo. Napríklad, že ich výsledok bol spravodlivý. Možno že bol trestom pre stredopravé strany. Ale celkom iste bol nespravodlivý pre ľudí, ktorí nám dali v roku 2010 šancu. Bývalo to dvadsať rokov tak, že reformní politici burcovali voličov. V roku 2010 prvý raz naliehavo zaznel hlas reformných voličov a politici sa naň vykašľali. Premárnili sme túto šancu, trestuhodne, preto ten trest. Tie dva roky boli časom opotrebovaných politikov. Akoby všetky cnosti spotrebovali vo vlastnom egoizme a nevraživosti.

Noviny sú dielom ľudským, nie Božím, hovorievam vždy, keď mi ujde nejaký preklep, pravopisná chyba či logický nezmysel. Neberiem to na ľahkú váhu, občas na seba bývam dosť naštvaný a dlhé hodiny alebo aj celý deň mrzutý. A tak sa nám raz stalo, že sa v novinách objavilo spojenie „poľský koncentračný tábor Osvienčim“.

Spodina společnosti existuje, víme to, ale z nějakého zvláštního důvodu se o tom ostýcháme mluvit. Někteří mají dokonce sklon považovat ji za naše vlastní špatné svědomí, oběti naší nevšímavosti a lhostejnosti. Mají pravdu, pokud naše vina spočívá v tom, že jim nabízíme své teorie o tom, jak jsme si všichni rovni, jak máme všichni nárok na zajištěné živobytí, či jak je tu stát od toho, aby nás tahal z bryndy, do které se svým způsobem života, hodnotami, morálkou, charaktery řítíme. Důsledkem jsou tenze a konflikty. V horším případě pouliční bouře, drancování, násilí.

Nedávno ma dôrazne upozornili na to, že môj článok o tatárskom bifteku v decembrovom .týždni bol rodovo nevyvážený a opäť raz robil zo žien citlivé kvetinky a z mužov nepriamo pánov tvorstva. Sypem si popol na hlavu, milé mäsožravé dámy!

Svet je zvláštne zariadené miesto. Ľudský život je zvláštny jav. Človek má telo. A má dušu. Tiež rozum. Sny. Predstavy. Rebríček hodnôt. Ciele. Vzťahy. Okolnosti a okolie. Atď.

Bola jar roku 1990, keď som sa vybral prvýkrát ako novinár do ukrajinského Ľvova. Počas reportáže o prvých poloslobodných voľbách som objavil dovtedy pre mňa takmer neznámy svet ukrajinských banderovcov, prvý raz som videl žlto-modré vlajky, bol som pritom, keď sa rodil ukrajinský národ. Podobne fascinovaný som o pol roka neskôr pobýval niekoľko dní na Slobodnej ukrajinskej univerzite v Mníchove, ktorá bola až do konca roku 1945 v Prahe. Potom som objavil príbeh ukrajinskej diaspóry v Prahe, ktorá tu prečkala napoly v podzemí, vystrájanie NKVD po máji 1945 a potom aj celý komunizmus. A potom som na Ukrajinu často chodieval. Dokonca aj dve pekné lásky z toho boli.

„Nie, nedám sa presvedčiť, aby som hovorila o Stalinovi. Azda ste si všimli, že som to neurobila za celých šestnásť rokov, čo som v zahraničí. Ustúpila som jediný raz, v roku 1981 v programe Malcolma Muggeridgea na BBC, a odvtedy to ľutujem a s Muggom sa už nerozprávam... Prepáčte, že som taká drsná, až nevychovaná, ale rovnako reagujem zakaždým, keď dostanem pozvanie, ako je to vaše, pozvanie založené na absolútnej nevedomosti a nesprávnych predpokladoch.“