Sen. Som v Petrohrade. Putujem po jeho literárnej mape. Všade sú domy, samé domy – múzeum domov. Pekné náhrobky pre tých, čo zahynuli pri stavbe tohto krásneho kolosu na severných močiaroch. Dobré miesto na snívanie, rozmýšľanie, skrátka, na tvorbu. Chodím po literárnej mape. Zdá sa, že každý dom je tu spojený s nejakou osobnosťou, umelcom, spisovateľom, literárnou postavou. Pamätné tabule, pomníky, znaky dejín, svedkovia kultúry. Som pri eklektickom dome s baštou. Tu žil básnik a filozof Viačeslav Ivanov.

Vo vojne propagánd je každá z nich najpravdivejšia. Kto klame hodnovernejšie, vyhráva. Stačí tvrdenie tajného internetového zdroja, stačí dielko blogera, vydávané za stopercentný fakt a pravda je na svete. Vo vojne propagánd veríme bez dôkazov jednej či druhej strane, lebo propagandistická pravda je boh a ten nás postupne rozdeľuje, rozbíja rodiny a priateľstvá, pripravuje nás na inú vojnu, kde sa slovná zbraň zmení na zbraň ako takú.

Často sa pýtam sám seba, komu nezmyselná vojna na Ukrajine vyhovuje. Určite nie bežným Ukrajincom, v ktorých mene sa vedie.

Za Kaukazom leží krajina, ktorú z osemdesiatich percent tvoria hory a pohoria. Je to tiež krajina kláštorov, čo medzi prvými prijala kresťanstvo. Podľa legiend je jej história spätá so svätým Jurajom. Nesie aj jeho meno – Georgia, teda Gruzínsko

Ruský náboženský filozof Vladimir Soloviov v knihe Ospravedlnenie dobra v kapitole Zmysel vojny píše o vojne ako o pozitívnom jave.

Vojna je zlo. Vojna je smrť. Vojna je nenávisť. Vojna je svinstvo. Vojna je sedem smrteľných hriechov v jednom.

11. októbra 1962 uplynulo 50 rokov od jeho slávnostného otvorenia Jánom XXIII., ktorý namiesto moci a disciplíny stavil na počúvanie a náklonnosť. V čom bol II. vatikánsky koncil, ktorého cieľom bolo aj prispôsobenie cirkvi požiadavkám moderného života výnimočný a prečo je dnes tak zaznávaný? Diskutovali Hans Peter Hurka, predseda rakúskej laickej iniciatívy Wir sind kirche, Alois Odermatt, švajčiarsky teológ a cirkevný historik. Moderoval Peter Križan, tlmočil Peter Žaloudek.

11. októbra 1962 uplynulo 50 rokov od jeho slávnostného otvorenia Jánom XXIII., ktorý namiesto moci a disciplíny stavil na počúvanie a náklonnosť. V čom bol II. vatikánsky koncil, ktorého cieľom bolo aj prispôsobenie cirkvi požiadavkám moderného života výnimočný a prečo je dnes tak zaznávaný? Diskutovali Hans Peter Hurka, predseda rakúskej laickej iniciatívy Wir sind kirche, Alois Odermatt, švajčiarsky teológ a cirkevný historik. Moderoval Peter Križan, tlmočil Peter Žaloudek.

Sú ľudia, ktorých je radosť počúvať. Po rokoch som si opäť s veľkou radosťou vypočul rozhovor z roku 1992 s významnou osobnosťou ruskej kultúry, filológom a umenovedcom Dmitrijom Lichačovom. Témou rozhovoru bol on sám, jeho život, pohľad na svet, na ľudí a všetko, čoho sa človek dotýka, čo doňho vstupuje a čo s tým môže urobiť, aby zostal človekom, aby bol viac ako človek v bežnom chápaní tohto slova. Lichačov žil v 20. storočí. Doslova (1906 – 1999). Bol svedkom dvoch revolúcií, troch vojen, prežil štyri roky v lágri, čistky konca 30. rokov aj leningradskú blokádu, stal sa akademikom, najuznávanejším odborníkom na staroruskú kultúru, získal množstvo ocenení.

Ruský pesničkár, herec a básnik obdobia rozkladajúceho sa socializmu Vladimír Vysockij má vo svojom repertoári jednu výnimočnú filozofickú pesničku Balada o Pravde a Lži, ktorá práve dnes, v období nového rozkladu, opäť začína byť veľmi aktuálna. Rozklad potrebuje imitovať rozkvet, vytvárať fikciu pravdy, pod ktorej povrchom sa však škodoradostne smeje lož. Ak v umeleckom diele fikcia človeka povznáša, v živote je fikcia-lož príznakom nízkej kultúry. Vysockého balada rozpráva príbeh o tom, ako hrubá, bezočivá a špinavá Lož zlákala k sebe naivnú Pravdu a pohostinne jej ponúkla nocľah.