María Corina Machado (1967), dlhoročná vedúca osobnosť venezuelskej demokratickej politickej opozície a mimovládneho sektoru, perzekvovaná Chávezovým režimom a ohrozovaná na živote drogovými kartelmi, dostáva Nobelovu cenu mieru v chúlostivej, zamotanej a zaujímavej medzinárodnej situácii.

Má ešte význam hovoriť o spore „liberáli verzus konzervatívci“? Nie sú tieto mená už len pozostatkom odchádzajúcej éry, zanikajúceho sveta, spoločenských podmienok, za ktorými môžeme cítiť nostalgiu, no ktorých ideové zápasy už nie sú v našich dnešných podmienkach relevantné?

Ako som sľúbil, vraciame sa k téme naznačenej na konci úvahy v minulom čísle .týždňa o neusporiadanom dedičstve revolúcií. Viackrát som sa vyjadroval v zmysle, že komunizmus sme po roku 1989 vybavili príliš rýchlo a ľahko ako uzavretú kapitolu dejín. Možno to nie je celkom presné.

Slobodná spoločnosť je viac než len množstvo jednotlivcov spravovaných štátom. Je to aj organicky rozrastené tkanivo komunikácie na najrôznejších úrovniach, samosprávnych štruktúr, mimovládnych organizácií, vzťahov dobrovoľnosti a svojpomoci. Skrátka: sebavedomá a spontánne fungujúca občianska spoločnosť.

V nadväznosti na tému minulého čísla sa ešte raz vrátime k vzťahu strachu, agresivity, nenávisti a extrémizmu – v rovine politiky, vojny a revolučných hnutí. Vzorec, o ktorom je tu reč, nájdeme nielen za agresívnym správaním štátov.

Priznávam, že mi lezú na nervy tie neustále reči o tom, že všetci schopní z tejto krajiny majú odísť, alebo už odišli, a tu doma sme zostali už len my ako podradný genetický materiál, národ peciválov, ťapákov, naničhodníkov, vidliakov, sedliakov a post-sedliakov. Že by sa vo mne ozýval komplex menejcennosti?

Nejde len o biznis. Ide o veľmocenskú politiku. Česká europoslankyňa Markéta Gregorová (za Pirátov) varovala v rozhovore pre Aktuality.sk: „Musíme si uvedomiť, že Čína je geopolitický rival, ktorý si v Európe aktívne buduje vplyvové siete – aj v krajinách, kde by to ľudia vôbec nečakali.“

Povedané jazykom z predmoderných a predvedeckých dôb: znamenia nevyzerajú dobre. Tretiu antidemokratickú „protivlnu“ po „tretej vlne“ svetovej demokratizácie predpovedal zosnulý Samuel P. Huntington na konci minulého storočia. Tá protivlna je dnes skutočnosťou. A silnie.

Tá vojenská prehliadka v Pekingu vypovedá viac než celé stránky slovných deklarácií a diplomatických floskúl. Tí muži na tribúne, Si Ťin-pching, Putin aj Kim Čong-un, spolu s mnohými ďalšími vrátane Róberta Fica niečo reprezentujú. Čo to je? Odkiaľ sa to vzalo? Najskôr skúsme malú anamnézu.

Musím opakovať tézu o tom, že Rusko bolo doposiaľ vo vedení hybridnej vojny úspešnejšie, než v ozbrojenom boji na ukrajinských frontových líniách. Mohlo sa zmýliť v odhade ukrajinského odhodlania k odporu. Už menej sa však mýlilo v tom, že štáty demokratického západu majú svoje zdroje nejednoty, váhania – a ilúzie.