Jan Švankmajer (1934) nazval tvorivý proces medzi inšpiráciou a výsledným artefaktom „mínovým poľom vlastných obsesií". A najvplyvnejší psychológ minulého storočia C. G. Jung zasa hovoril o nutkavých predstavách ako o stotožnení vedomia s nevedomými obsahmi nášho prežívania skutočnosti.

Niekto sa bojí sľubovať. Bojí sa povedať slová prisahám, sľubujem, navždy, nikdy, určite...môžu mať na to rôzne dôvody. Zbabelosť alebo prílišnú zodpovednosť za vlastné slová a činy. Iní, to môžu mať naopak. Tí slovami nešetria. Môže tak byť preto, že sú si istí svojimi činmi, ale aj preto, že chcú všetko hneď a svoje slová si nevážia. Ťažko povedať, kde je zdravý stred.

Pred rokmi som bývala v starom radovom dome, v ktorom urobili byty pre nájomníkov. Vedľa mňa býval Holanďan, starší od mňa, rozvedený, so synom, ktorý ho cez víkendy chodieval navštevovať. Jedného zimného večera, keď syn oslavoval pätnáste narodeniny, ma pozval na polievku s madeirou. Pamätám sa, ako som so skríženými nohami sedela na dlážke pri kozube, na kolenách som mala položenú misku s polievkou a počas nášho rozhovoru som pozorovala hru tieňov na strope.

Pred dvoma týždňami na tomto mieste písal o kríze a budúcnosti Pavol Frešo, minulý týždeň Lucia Žitňanská. Dnes svoju predstavu ponúka Viliam Novotný. Mnohé škandály. Kauza gorila. Nezhody a šarvátky. Pád vlády. Účtom za naše vládnutie sa stala strata dôvery, znechutenie a odmietnutie voličmi v marcových voľbách. Bolo to zaslúžené. Stredo-pravé strany sa pohľadom zvonku v ostatných rokoch do veľkej miery zmenili len na strany moci. Stratili svoj programový a reformný charakter. Vláda Ivety Radičovej, ktorej hlavným tmelom mala byť pravicová politika, sa nevedela dohodnúť ani na takej základnej otázke, ako je odvodová reforma. Naša silná stránka sa stratila. Čo nám teda zostalo?

Na jednej z amerických univerzít urobili svojho času nasledujúci psychologický experiment. Pozvali niekoľko desiatok ľudí a bez toho, aby o tom vedeli, sa po ceste na univerzitu stali svedkami verejného poníženia neznáme osoby. Silnejší človek napadol slabšieho a ponížil ho. Bola to, samozrejme, časť experimentu, o ktorej netušili. Neskôr im ukázali 25 portrétov, medzi nimi bola aj fotka napadnutej osoby, a požiadali ich, aby ich zoradili podľa sympatií. Ukázalo sa, že verejne napadnutá osoba sa spravidla tešila najvyššej miere antipatií.

Fareed Zakaria nie je hocikto. V 90. rokoch začal šéfovať časopisu Foreign Affairs a odvtedy jeho hviezda stúpala. Zakariove politologické úvahy rezonovali s prudko sa vyvíjajúcim svetom. Jeho meno sa stalo značkou kvality. Prišiel však plagiátorský škandál a zrazu to vyzerá inak.

Masaker v Nórsku v júli 2011 a nedávne prepadnutie chrámu Sikhov v meste Oak Creek (Wisconsin) boli dielom extrémistov, ktorí chceli nanovo usporiadať svet podľa ich neonacistických predstáv.

„Odvolaný trnavský arcibiskup Róbert Bezák už nie je zamestnancom Trnavskej arcidiecézy, od 1. augusta pracuje ako výpomocný duchovný v Banskobystrickej diecéze v Radvani, kde už v minulosti pôsobil.“ Táto správa o treste pôsobí ako uzavretie kruhu, ktorý pohltí vodná hladina, akoby sa nič nestalo. Niečo sa však stalo. V dnešnom svete, v ktorom sa skrýva, čo má byť verejné a zverejňuje, čo má ostať skryté, sa ani katolícka cirkev nemôže vyhnúť tomu, aby sa hovorilo verejne aj o tom, čo by chcela skryť. Lebo to, čo je skryté a utajené, dráždi našu fantáziu oveľa viac ako to, čo je zjavné a viditeľné.

Poplašná správa, že v rozpočte 2012 je diera 500 miliónov eur, môže ašpirovať ako na nomináciu na Objav roka, tak i na Podfuk roka. Oboje je možné. Kažimírove reči o mínach, ktoré zostali po Miklošovi, môžu byť totiž premrštené, avšak aj keby zodpovedali realite, ten posledný, kto má nárok sa čudovať a vykrikovať, je súčasný minister financií.