Po Fukušime sa diskusia o energetických zdrojoch zmenila na zúrivý boj odporcov jadra proti často podobne odhodlaným obrancom jadrovej energie. Debata o takých významných projektoch, ako sú elektrárne, by sa nemala stať duelom buď – alebo.

Hovorilo sa, že buď vyhrá človek rímskej kúrie, alebo človek jej ráznej zmeny. Nestalo sa ani jedno, ani druhé. Zvolený bol človek boží.

Z Prahy do Bratislavy mi to ide každé dve hodiny. Posledné týždne som vo vlakoch medzi našimi hlavnými mestami takým častým cestujúcim, že by som mohol dostať nejakú množstvovú zľavu. Tie vlaky však nechodia len z Česka na Slovensko, ale omnoho ďalej. Jeden z nich končí až kdesi v Belehrade, ten, ktorým idem práve teraz, vyrazil niekedy ráno z nádherne znejúceho miesta Hamburg-Altona. Všetky však vychádzajú z Berlína a cez Prahu a Bratislavu dôjdu do Budapešti.

Rozhodnutie prezidenta, nevymenovať Jozefa Čentéša, je míľovým krokom na ceste Smeru k úplnému ovládnutiu štátu. Ak nerátame Janu Dubovcovú na pozícii s mušou mocenskou váhou, tak Smer už buď „osobne“ kontroluje, alebo má pod vplyvom všetky kľúčové inštitúcie, cez ktoré sa distribuujú peniaze a moc v republike.

Podivuhodné monumentální svědectví, Bůh a člověk hledající smysl, zdánlivě jen pouhých sedmdesát stránek dialogu o víře a psychoterapii, o spáse a psychickém uzdravení, o Církvi a židech po šoa, o bibli a racionalitě mezi vídeňským psychiatrem Viktorem Franklem a izraelským religionistou Pinchasem Lapidem. Dvouhlas tazatelů naznačuje životní prostor lidské naděje, jde o postoj, o čin a nikoli o řeckou symetrii buď a nebo. Můžeme jen tušit, proč tahle zneklidňující knížka čekala dvacet let na vydání.

Agenti sú medzi nami. Nedávno na budapeštianskej univerzite historici rokovali o kolaborácii a tzv. otázke agentov. V Maďarsku je to ťažké dedičstvo. Po roku 1947 boli prvé demokratické voľby presne pred 22 rokmi a túto otázku sa dodnes nepodarilo vyriešiť. Dobre sa pamätám, veď sám som bol v politike, keď na jeseň roku 1990 do ústredia Maďarského demokratického fóra prišiel roztrpčený vedúci parlamentnej frakcie a povedal: Viete, že medzi nami je najviac agentov?! Pravdaže, povedal som, naša frakcia je predsa najväčšia a je prirodzené, že komunistická tajná služba sem poslala veľa ľudí.

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.

Slovenská spoločnosť sa v uplynulých rokoch prudko zmenila. Demograficky, kultúrne, nábožensky aj politicky. Lepšie povedané, kultúrne a spoločenské zmeny majú svoje politické dôsledky. V Bratislave, ktorá bola kedysi hlavnou baštou pravice (čo bol na európske pomery pomerne zriedkavý jav), vyhral posledné voľby ľavicový Smer. Primátorom mesta je ľavičiar Milan Ftáčnik. Mesto si žiada čoraz liberálnejšiu pravicu a predstava, že by primátorom hlavného mesta mohol byť tradičný katolík z KDH, je už zrejme takmer nereálna. Znamená to dve veci: buď sa pravica prispôsobí liberálnej Bratislave, alebo sa jej ako svojej doterajšej bašty vzdá a pôjde za konzervatívnejšími voličmi. Niečo podobné sa v minulosti udialo v Spojených štátoch amerických.

Nedávno sme spomínali na Lászlóa Sziklaya. Bolo to na na Rákociho ulici č. 15, v budapeštianskom Jozefove, kde sú slovenské tradície najsilnejšie. Pred sto rokmi, hoci nie práve v novembri, sa narodil významný literárny historik a zakladateľ maďarskej slovakistiky. Myslím na neho s vďakou žiaka, ale aj s istými výčitkami svedomia, lebo sme na neho akosi pozabudli. Rovnako Maďari aj Slováci. Je sympatické, že túto spomienkovú slávnosť iniciovali jeho bývalí slovenskí žiaci v Maďarsku. Svojho času, pred potopou, roku 1949 bol László Sziklay zakladateľom slovenskej katedry na Vysokej škole pedagogickej v Budapešti.

Kauza extradície a omilostenia azerbajdžanského dôstojníka Ramila Safarova, ktorý v roku 2004 počas kurzu angličtiny v Budapešti v rámci programu Partnerstvo za mier zavraždil svojho arménskeho kolegu v spánku, je oveľa viac problémom Európy ako Baku, aj keď oficiálne stanoviská EÚ tvrdia niečo iné.