Koniec 19. storočia. Paríž. Edouard Manet maľuje dámy v pánskej spoločnosti a varieté Folies Bergere; Edgar Degas nahé, umývajúce sa dievčatá; Toulouse-Lautrec obrázky z kabaretu Mouline Rouge, toho nalešteného a svietivého, ale aj toho nadránom trochu unaveného.

Dlho ho na našich stoloch nebolo vidieť a dodnes na ňom ešte nemá také miesto, aké by si zaslúžil. Pričom len neďaleko od nás, v Taliansku, je pomaly národnou zeleninou.

Ako sa tak rozprávam s našimi muzikantmi a ľuďmi okolo hudby, často sa bavíme o presadzovaní v zahraničí, o snoch spojených s hraním po svete, o scénach, z ktorých prirodzene vyčnieva anglická a americká, lebo ak niečo vymyslíte, máte šancu byť v tom najlepší, a to hlavne ak ste svojím výmyslom posadnutí. Súčasťou debát je aj to, kto to má ľahšie, kto ťažšie. Z vlastného pozorovania môžem povedať, môžeme ďakovať osudu, že sme na Slovensku.

Je po voľbách, ktorým predchádzala nebývalá brutálna kampaň s množstvom obvinení a vzájomných útokov.

Nie bratia Česi, dokonca ani Maďari či Vietnamci. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny zverejnilo, že najpočetnejšiu skupinu z takmer 21,3 tisíca pracujúcich cudzincov na našom trhu tvorí 4,6 tisíca občanov Rumunska. Kde a čo u nás robia? A ako sme ich prijali?

Možno ani netušíte, aký zázrak to tu máte. Zázrak, ktorý núti nás Čechov, ale aj Poliakov a možno aj Rusov v Kaliningrade, premýšľať o tom, či sa naše dejiny nemohli uberať približne pred šesťdesiatimi rokmi nejakým iným smerom. Nebudem vám tvrdiť, že Komárno je nejaké nádherné mesto. Nie je, a to napriek tomu, že ako bývalá najväčšia pevnosť monarchie, najdôležitejší opevnený bod na Dunaji proti Turkom, alebo posledné vzdorujúce mesto maďarskej revolúcie 1848 má, samozrejme, úžasný turistický potenciál.

Noviny sú dielom ľudským, nie Božím, hovorievam vždy, keď mi ujde nejaký preklep, pravopisná chyba či logický nezmysel. Neberiem to na ľahkú váhu, občas na seba bývam dosť naštvaný a dlhé hodiny alebo aj celý deň mrzutý. A tak sa nám raz stalo, že sa v novinách objavilo spojenie „poľský koncentračný tábor Osvienčim“.

Spodina společnosti existuje, víme to, ale z nějakého zvláštního důvodu se o tom ostýcháme mluvit. Někteří mají dokonce sklon považovat ji za naše vlastní špatné svědomí, oběti naší nevšímavosti a lhostejnosti. Mají pravdu, pokud naše vina spočívá v tom, že jim nabízíme své teorie o tom, jak jsme si všichni rovni, jak máme všichni nárok na zajištěné živobytí, či jak je tu stát od toho, aby nás tahal z bryndy, do které se svým způsobem života, hodnotami, morálkou, charaktery řítíme. Důsledkem jsou tenze a konflikty. V horším případě pouliční bouře, drancování, násilí.

Západ je zaplavený chudobou. Ako je to možné? V čom sú príčiny a prečo sa chudoba správa tak patologicky? A ako možno vysvetliť, že chudoba má taký vplyv na našu kultúru? Psychiater Theodore Dalrymple za tým do veľkej miery vidí zodpovednosť inteligencie. Prinášame úryvok z jeho knihy, ktorá vyšla v českom preklade.

Varšava, najlacnejšie veľkomesto sveta. Ešte pred niekoľkými rokmi by som sa z toho smial, ušetriť tu niečo z nie veľmi veľkých diét bolo, ak sa človek nestravoval ako „paštikár“, takmer nemožné. Varšava mala veľa vecí, ktoré sa podobali na Moskvu, Kyjev. Slušné byty tu boli neuveriteľne predražené, rovnako ako kancelárie, panoval tu navyše taký čudný východný nevkus, ešte o niečo hroznejší ako naše stredoeurópske podnikateľské baroko.