Dovoľme si na úvod zveličenie: Sasha Baron Cohen ako plukovník Aladeen vo filme Diktátor prišiel do kín v čase, keď naša nová vláda rozmetala (korektnejšie povedané rozčlenila) agendu ľudských práv medzi tri rezorty.

Pred dvadsiatimi rokmi som v posledných federálnych voľbách nevolil. Bol som na mesačnej novinárskej stáži v južnom Rakúsku, v klagenfurtských novinách Kleine Zeitung, jednej z mnohých, ktoré sa vtedy po tej našej revolúcii novinárom ponúkali. Vybavil mi to taký milý človek z rakúskej ambasády.

Na trhu takmer nič nenájdete. Je skoré ráno a niekto práve na čiernej oznamovacej tabuli prepisuje ceny bravčového mäsa. Ceny sa menia iba v jednej číslici, rebierka či kuracie nohy dnes stoja trochu viac. To, čo je inde bežná vec, je u nás v skutočnosti trhová katastrofa. Kubánske hospodárstvo, náš vnútorný trh, je také krehké, že stačí maličké zvýšenie ceny za kilogram mäsa alebo masla a celý trh sa otrasie. Stačí o pár halierov zvýšiť cenu jedla a teplomer nám hneď nameria vyššiu hladinu strachu a rastie naše znepokojenie.

Ak s programom vlády nesúhlasím, poviem, že s ním nesúhlasím a nie, že ho nevidím. Takto politicky, ale v dobrom, by som na úvod rád povzbudil našich pravicových priateľov, v opozícii aj v médiách, na pripravenosť na skutočnú hodnotovú diskusiu o programe vlády SR.

Vždy keď sa dozvedáme o udalostiach, ktoré otrasú svetom, o katastrofách a masakrách, máme pocit nielen zahanbenia (ktorý trvá len príliš krátko) z našich kverulatských predsudkov a z vlastných malých trápení, ale tiež sa viac zaoberáme hodnotou našich vlastných aktivít.

Kandidát na predsedu SDKÚ napísal text o kríze a budúcnosti slovenskej pravice. Otvárame tento priestor a pozývame ďalších lídrov našej pravice do tejto diskusie.

Moderný vek je okrem iného vekom čoraz častejších a presnejších meraní. Meriame zdravotné dáta, zloženie potravín, výkonnosť prevádzok v priemysle, kvalitu vzdelania. Čím častejšie meriame, tým viac si uvedomujeme, že niektoré merania sú nepresné, a tiež, že číslami často nezachytíme celú realitu. Čísla však vystihujú aspoň časť skutočnosti, a preto ich stále spresňujeme.

Sme v Londýne, na olympiáde, ktorá je zelená, multikultúrna, opätovne po štyroch rokoch symbolizujúca jednotu nášho rôznorodého sveta.

Sú prázdniny a vzhľadom na to, že väčšiu časť tých minulých som preležal pri mori, rozhodol som sa, že tentoraz zase berieme stan a bicykle a vyrazíme na cesty. Vybral som Balaton. A to z mnohých dôvodov. Zatiaľ čo ja som bol v posledných desiatich rokoch v Maďarsku nespočetnekrát, môj pätnásťročný Jakub nie a na dovolenku pri Balatone koncom deväťdesiatych rokov má toľko spomienok, koľko mu ich poskytnú staré fotografie a naše rodičovské rozprávanie o jeho detstve, ktoré má vo svojom veku rád asi rovnako ako najmenej obľúbené predmety v škole.

Už je tradíciou, že v .týždni po Bažant Pohode nenájdete príspevok od Michala. Väčšinou ho zastúpi Juraj Kušnierik, tentoraz píšem za seba, ale aj za celý tím Pohody. Mišo totiž oslavoval štyridsiatku. Deň pred štartom festivalu, takže na žiadne oslavy nebol čas. Pripili sme si kalíškom repáku, ktorý nám nechal Karolko, ladič našich klavírov. Karolko by sa bol tento rok dožil 62 rokov, pritom vitalitou a pohľadom na svet bol akoby jedným z najmladších v našom festivalovom tíme. V tomto sem patrí k tým najmladším aj Mišo.