Mal tmavé tónované sklá, všetky sedačky vyzerali ako v prvej triede, ktorá stále zíva prázdnotou, v texte k fotografii píšu, že je tam aj wifi pripojenie, ale to som v Jancurových žltých vlakoch medzi Komárnom a Bratislavou vyskúšal tiež. Ale inak to bol on, ten istý City Elefant, poschodový prímestský vlak, ktorým jazdím každý deň zo svojho okraja Prahy do centra.

Začiatkom tohto mesiaca – konkrétne šiesteho augusta – pristál na povrchu Marsu americký rover Curiosity. Jednou z jeho úloh je hľadanie chemických látok, ktoré sú základnými stavebnými kameňmi živých organizmov.

Remix disko verzie Osudovej od Waltera Murphyho, skater s Beethovenom na tričku míňa bilbordy Nigela Kennedyho, Michaela Nymana, Ivy Bittovej ... Festival prezentujúci „klasiku inak“ je ako klip reklamnej kampane festivalu Viva Musica!: sexy, trendy, cool a v hlavnom meste ho nemožno prehliadnuť.

Tomáš Čejka, ktorý pre nás píše články o živej prírode, je malakológ, teda zoológ, zaoberajúci sa mäkkýšmi. Podľa nich vie všeličo zistiť o tom, ako vyzerala krajina v štvrtohorách, ale aj to, ako sa dnes prostredie mení a či vôbec.

Spevák a líder punkrockovej skupiny Zóna A Peter „Koňýk“ Schredl si pochvaľuje, že niekdajšia zábava sa mu stala prácou, ktorá ho živí, i keď s odretými ušami. Časť tvorí kapela a časť distribúcia punkových platní.

Sú v živote veci, ktoré svojou ľahkosťou ten život odľahčia. Život ťažký a miestami trpký. Kráčala som ulicou, zamyslená, vážna, a veľmi zaujatá svojimi problémami. Vtom som zbadala pred sebou jeden z tisícov identických taxíkov – Maruti Suzuki, najčastejšie biely, niekedy červený. V jeho útrobách bola natlačená nepálska rodinka a v kufri bola...koza. Živá koza. Pozerala sa na mňa cez zadné okienko. Musela som sa pousmiať. Jej krikľavozelené oči sa do mňa zabárali – isto išla na bitúnok.

Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.

Autor našich článkov o dobrom jedle, Jozef Koleják, sa živí písaním scenárov pre televíziu. Dúfa, že čoskoro bude môcť povedať, že aj pre film. Na VŠMU prednáša Dejiny divadelnej réžie a učiť ho baví.

Není divu, že po téměř apokalyptickém dvacátém století se i v Česku zvedá nostalgická vlna po starém Rakousku. Ovšem v prostředí postmoderního relativismu, názorového rovnostářství, ztráty kolektivní autority a dnes už malého zájmu „o smysl českých dějin,“ jde většinou jen o žabomyší války na stránkách vadnoucích českých listů či v odpadním koši mnoha stránek internetových.

Minulý týždeň som sa vydal na cestu do USA s miernym pocitom ľútosti, že mi unikne väčšina osláv diamantového jubilea vo Veľkej Británii. Nemusel som sa však obávať. Americká televízia vysielala podrobné prenosy londýnskych radovánok: od nadšených profilov členov kráľovskej rodiny (Harry – princ a vojak či Kate – žena z ľudu, ktorá sa možno stane kráľovnou), až po živé prenosy flotily na londýnskej Temži. Skutočnosť, že na kráľovnin slávnostný sprievod vytrvalo pršalo, vyriešili televízni producenti po svojom: nahnali pred kamery rozličné britské „týpky“, ktoré ako karikatúry svojej národnej povahy donekonečna opakovali klišé „Milujeme dážď!“.