Každý, kto sa niekedy hral na pieskovisku, vie, ako dlho trvá niečo postaviť a aké ľahké je to zničiť. Ak k tomu pridáme náchylnosť ľudskej povahy na temnú rozkoš deštrukcie, tú neznesiteľnú ľahkosť skazy a zmaru, musí nás prekvapiť, že svet okolo nás nie je iba spleťou nepravidelne roztrúsených kráterov. Jedinou silou, ktorá nám bráni padnúť do víru entropie, je naša túžba po kráse.

Zvyšovať kvalitu slovenských hotelov a reštaurácií pomáha aj každoročná knižná publikácia TREND Top reštaurácie a hotely. O vzniku a úspechu tejto myšlienky hovoríme s konateľom spoločnosti TREND Holding Oliverom Brunovským.

Rok 2010 bude v znamení parlamentných volieb. Tie by mali dať krajine vládu zrejme pre najzložitejšiu periódu od vzniku štátu. Nádej, že sa to v júni podarí, je však mizivá.

Strach verejnosti je dobrým dôvodom na to, aby politici mohli konať. Je však obava más z niečoho alebo niekoho vždy opodstatnená? Darí sa slobodnej spoločnosti identifikovať naozaj závažné hrozby a tie nemožné zhrnúť pod stôl? A vôbec: vzniká dopyt verejnosti po preventívnom opatrení vlády priamo u nej, alebo naopak u niekoho, kto verejnosť presvedčí, že taká „hrozba“ naozaj existuje?

Hudobné kluby sú fascinujúce miesta. Niekedy netuším, čo vedie ľudí k tomu, aby sa pozerali na zopár jedincov a jedinkýň (slovo jedinec zatiaľ nemá ženskú verziu, myslím si, že je najvyšší čas ju zaviesť), ktorí vyludzujú rôzne tóny a do toho spievajú o láske a sem-tam aj o niečom inom.

Na odsťahovanie sa človek musí mať istú dávku gulí, aj keď sa sťahuje za tých najlepších podmienok. Gule sú totiž potrebné na každodenné prekonávanie bariér, akými sú nula známych, jazyková nedostatočnosť a život bez zdravotného poistenia.

Neboli to obyčajné voľby a nebola to ani štandardná volebná kampaň. Slovenské parlamentné voľby 2010 boli takmer rovnako prelomové ako tie v roku 1998.

Po voľbách sa v stredoeurópskom regióne pripravujú daňové reformy. Tie môžu oslabiť náskok Slovenska v tejto oblasti dôležitej pre podnikanie a investície.

Furt niečo strácam. Mám vďaka tomu stále aktuálnu fotku v občianskom, nie ako môj otec, ktorého podobizeň z mladosti som si vždy so záujmom prezeral.

Emil, čo porábaš? Ja neporábam nič. Ani nič nezarábam. Žijem z dôchodku, a to neni bohviečo, ale nesťažujem sa. Koniec koncov – komu? Tých necelých štyristo eur mesačne postupne narastá, lebo valorizujú.