Moja garáž plače. Alebo to plačem ja? Je naozaj dobré ísť za rozumom aj keď proti srdcu? Neviem. V každom prípade – sťahujem sa z garáže, lebo som kúpila byt. Garzónku na hypotéku. Všetky časti môjho mozgu mi povedali: urob to už konečne. Povedali mi to aj ostatné blízke mozgy. Vraj už som veľká. A tak nemám bývať v garáži.

Je to úžasný pocit, len tak si jazdiť Bratislavou a okolím a vidieť ľudí poskakovať. Pretože okrem toho, že sa chytíte za gombík, keď vidíte kominára, musíte ešte aj trikrát poskočiť (aj keď niektoré zdroje tvrdia, že dupnúť) pre šťastie, keď vidíte zelený trabant.

Keby som si fakt mala vybrať jedno-jediné zviera, asi by to bol jak. Čím dlhšie tie zvieratá pozorujem, tým viac som do nich zamilovaná. Nie zubre, bizóny a kravy. Jak – konkrétne.

Na to, ako málo chodím MHD, stretávam revízorov pomerne často. A vzhľadom na to, že som ešte aj dosť paranoidný jedinec, snažím sa vždy mať lístok. Boli časy, keď mi to bolo jedno, chodila som si láry-fáry a myslela som si (neviem prečo) že ich rozoznám, keď budú nastupovať a rýchlo vystúpim.

Keď dal David Černý ako symbol Bulharska na sochu svojej Entropy turecký záchod, schuti som sa zasmiala. Vybavilo sa mi moje detstvo a môj prvý styk s takým záchodom.

Jedna z najnebezpečnejších vlastností tejto doby je spoliehanie sa na techniku. A na pravidlá. Alebo teda celkovo –spoliehanie sa. Nechápte ma zle, som milovníkom techniky –všetko od krásnych alumíniových Macov cez GPS-ky, tablety a iné gadgety od výmyslu sveta – e-booky, mobily...mám to všetko rada a som schopná starať sa o tieto moje hračky s materinskou láskou, leštiť si ich, a keď ich mám nové, aj s nimi spávam v posteli. Ale spoliehať sa na ne?

Niekedy sa cítim previnilo, že neviem, čo sa u nás deje. Myslím u vás na Slovensku. Ale nemôžem si pomôcť, vždy, keď som niekde, vôbec mi ani nenapadne sledovať, čo sa deje inde. A tak keď som v Indii, čítam indické noviny, pozerám miestnu telku, sledujem miestne reklamné bilbordy, komentujem miestne dianie, a keď som na Slovensku, tak to isté.

Saroj je iný ako ostatní. Nevykrikuje, nepýta peniaze, iba občas ku mne podíde a povie, že je hladný. Vtedy ho chytím za ruku a vtiahnem ho do kamošovej reštaurácie.

Oblasť Boudhanath v Kathmandu je akoby z iného sveta. Len čo prejdem cez vyzdobenú bránu, stanem sa súčasťou tej rotujúcej energie, ktorá sa spolu so stovkami modliacich točí okolo najväčšej nepálskej stúpy.

Mám náš nepálsky domček rada, aj keď máme nového nechceného člena rodiny. Prišiel k nám potkan. A prišiel rovno z podzemia. Kúpeľňu máme spojenú so záchodom – sprcha je zabudovaná v stene, nemá hadicu, čo je tak v Ázii všade, a záchod je turecký, ale na takom vyvýšenom stupienku. Sprchujem sa, stojím holá pod ružicou a odrazu vybehne zo záchodu potkan.