Veľa radosti! To bola obľúbená gratulácia nášho nezabudnuteľného kolegu Juraja Kušnierika a mnohí sme ju začali používať tiež. Lebo keď zaželáš človeku radosť a on ju má, je nejako samo sebou, že je asi aj zdravý, lebo chorí ľudia veľa radosti nezažívajú. A radosť zahŕňa aj to nudné „všetko najlepšie“, lebo keď veci fungujú tak, ako majú, teda najlepšie, človek má radosť. Inokedy asi až tak nie.

Transakčná daň sa nebude vzťahovať na štátne nemocnice a inštitúcie podriadené ministerstvu zdravotníctva. Naopak platiť ju majú nemocnice združené v ANS, ako aj všetci neštátni poskytovatelia ambulantnej zdravotnej starostlivosti.

Ve čtvrtek 30. ledna 2025 dotlouklo srdce britské zpěvačky, skladatelky a herečky Marianne Faithfull (29. 12. 1946 – 30. 1. 2025, narozena jako Marianne Evelyn Gabriel Faithfull). Byla vždy nonkonformní a věrná sama sobě. Odmítala být vzorem, byť to pro ni jistě bylo lichotivé.

V mojich stĺpčekoch píšem o rôznych veciach a vy tak počujete môj vnútorný svet cez moje slová. Dnes chcem ale spraviť výnimku a ponúknuť sondu do vnútorného sveta iných vzácnych ľudí.

Dnes budem písať o mojich dojmoch z posledného protestu a o spiacej opozícii. Len asi trochu inak, ako by ste čakali.

Vzhľadovo nepekné stojiská na smetné nádoby sú tŕňom v oku takmer každého. Riešením sú polopodzemné kontajnery MOLOK, ktoré sú estetické, šetria miesto, minimalizujú vznik zápachu a množenie baktérií, majú nízke nároky na údržbu či sú odolné voči vandalizmu. To sú len niektoré z výhod polopodzemných kontajnerov MOLOK.

Jedným z ľudí, vďaka ktorým som prihliadala k rôznym príbehom a ktorí ma vystríhali pred zovšeobecňovaním, je bývalý kolega mojej mamy práve z ústavu na Mokrohájskej Viliam Gyurke. Toto sú jeho slová.

Vraj sa mali (stále majú) na Slovensku konať majdany. Ja som sa nedávno z jedného vrátil, ale takého úplne originálneho. Mám na mysli Majdan nezaležnosti, čo je ukrajinsky názov pre Námestie nezávislosti v centre Kyjiva.

Majora Zemana mám spojeného s relatívne útlym detstvom, azda ako väčšina mojej generácie, a faktom je, že ako programové politické vymývanie mozgov som ho začal vnímať, až keď sa vrátil v deväťdesiatkach na obrazovkách ČT.

Minulý rok mal premiéru slovenský film Profesionálny rodič, najskôr v Čile, potom v Indonézii, u nás sa dal vidieť na filmovom festivale Cinematik. Rozpútal diskusiu o povahe „profirodičovstva“, potrebnú, podnetnú, ale nie vždy chápavú. A vrátil ma aj do (mojej) minulosti.