Siedmeho februára odštartovala v Tuzle bosnianska zimná revolúcia. Prišiel som tam krátko potom, no len si ma pohadzovali medzi sebou.

Cítime to príjemné šteklenie, keď chodíme bosí po mäkučkej tráve. Bolestivo cukneme po pichnutí sa tŕňom ruže, keď ju chceme odtrhnúť. Vnímajú však na oplátku aj rastliny, že sa ich niečo dotýka?

Keď v novembri 1989 vyšli ľudia na námestia, znamenalo to, že sa končí totalitný režim. Že sa končia perzekúcie za názor, za vieru a rodinný pôvod. A že sa začína dlhá, a nie vždy priama cesta k demokracii. No mnohé sa zmenilo okamžite.

Nostalgickí pamätníci dodnes opakujú, že fenomény ako bulvár, bezdomovectvo alebo drogy za socializmu neexistovali. No pravda je taká, že obvyklé ľudské potreby či neresti si našli cestičky, ako sa prejaviť aj v socializme, akurát ľudská pamäť je zradná, selektívna a subjektívna. Historik Stanislav Sikora sa narodil rok po nástupe komunistov k moci a obdobie socializmu, ktoré zažil skoro celé, skúma dnes profesionálne a nepodlieha sentimentu.

Vnútornú slobodu možno vidieť, možno ju odfotografovať. Dôkazom sú portréty Timoteja Križku, ktorý rok a pol navštevuje bývalých politických väzňov a fotografuje ich pohľad. Prinášame päť portrétov.

Je pol ôsmej, autá ako veľké čudné ryby blúdia v šedom novembrovom ráne ulicami, číhajúc na parkovacie miesta. Autá, ktoré nám zožrali chodníky a časom zožerú aj nás. Je ticho, ranná hmla akoby obaľovala zvuky mesta.

Veľkolepé dni Slovenskej literatúry sa skončili. Chvalabohu. Mnohí si vydýchli. 

Na jar prišla z výskumnej stanice na južnom póle správa, že tamojší astronómovia objavili v rádiových vlnách z vesmíru stopy po gravitačných vlnách. Bola z toho veľká sláva. Po pol roku je všetko inak. A môže za to nočná mora každej gazdinky. Prach.

Je krásne popoludnie na prelome leta a jesene. Kyjevský Chresčatyk sa kúpe v slnečných lúčoch, okolo kvetinových záhonov na Majdane korzujú mamičky s kočíkmi, v kaviarňach pri stolíkoch posedávajú študenti. Mám pocit, akoby sa mi celá tá ukrajinská revolúcia, ktorej tu miestni nepovedia inak ako Majdan, len prisnila.

Niektoré veci sú všade na svete rovnaké. V iných farbách, tvaroch, končinách, ale ľudia majú krásnu vlastnosť prejavovať sa takmer rovnako, nech pochádzajú odhocikiaľ. Matka starajúca sa o dieťa ‒ ok, nemá kočík a cumeľ, ale má tú istú lásku, nehu a strach. Šofér autobusu, vždy rovnako dôležitý – v Indii či na Slovensku. Úradník jediaci svoj obed v kancli. Namyslený biznismen v aute so šoférom parkujúci v strede križovatky.