Môj otec ešte za komunistov prechovával takú úctu ku Katolíckym novinám, že s nimi nedovolil ani podkúriť. Dodnes ich doma skladujeme. A pritom vtedy sa už vedelo, že redakcia potichu kolaboruje s komunistami skrze hnutie Pacem in teris. Keď sa v tých časoch spovedala istá babka, že necíti nejaké hriechy, kňaz sa jej spýtal: „Katolícke noviny čítate“? „Áno, samozrejme!“ „Tak ľutujte“ –znela odpoveď.

Vo svojej kariére som spoznal veľa politikov, ale len nedávno mi došlo, že len hŕstka z nich je naozaj ochotná stáť si za svojím presvedčením, pokiaľ teda vôbec nejaké majú.

V ostatnom čase ma zaujali dve správy. Podľa prvej bude pápež Ján Pavol II. budúci rok vyhlásený za svätého. Svätí tvoria súčasť nášho života. Vidíme sochy svätých na námestiach, ich obrazy v národných galériách, kostoly sú po nich pomenované, a je tu aj osobná úcta. Je to milý, ľudský svet, často sprevádzaný legendami, ktoré nikomu neprekážajú. Je to tiež povzbudenie, že vo svete sú aj krásne príbehy a tiež, že oni sa za nás môžu prihovárať. Zväčša je to však trochu abstraktný svet.

Boris Vian je možno klasikom svetovej literatúry a už len kvôli Pene dní je to celkom v poriadku, avšak, ak by zároveň nebol Vernonom Sullivanom, nevracal by som sa k nemu tak často. U mrtvých na barvě kůže nesejde, Zabte ošklivé, Holky nemaj ponětí a samozrejme Naplivu na vaše hroby, prvý román Vernona Sullivana, preložený do francúzštiny Borisom Vianom.

Prakticky jediné, čo majú dnešné autá zvané SUV spoločné s ich drsnými predkami, je vyšší posed a drsný vzhľad. Ako ďaleko zájdu, ak s nimi zídeme z obrubníka a vydáme sa mimo ciest?

V priebehu štvrť roka to Biely dom schytáva druhýkrát. V apríli sa ním prehnali gauneri pod režisérskym vedením Antoine Fuqua vo filme Olympus Has Fallen (v našich kinách ako Pád Bieleho domu) a teraz, koncom júla, si z Bieleho domu urobili strelnicu kumpáni režiséra Rolanda Emmericha vo filme s názvom, ktorý sa distribútor ani len nepokúsil preložiť, aby nedošlo k zámene. White House Down.

Milí priatelia, v obrátenej pyramíde v Bratislave, tam kde sídli Slovenský rozhlas, je bufet. V tom bufete robia najfajnovejšie pagáče v republike. Také dnes už nevidno. Nadýchané ako obláčiky, chrumkavo vypečené. Vrstvy cesta sú na sebe decentne poukladané. Pagáče sa štiepia ako atómy. Sú lahodne slané a primerane mastné. Prasa, ktoré za ne padlo na škvarky, musí byť hrdé.

Stvrdnutá ružová tehlička s názvom Pedro či v plastovom páse v rade nastúpené pestrofarebné guľôčky z Maďarska. Ako deti sme sa šli za nimi umlátiť. Blíži sa MDD, načim teda rázne prehovoriť o žuvačke.

Do sna sa mi ráno dostal skľučujúci pocit, že je vojna. Konkrétne som počula zvuk stíhačiek, nalietavajúcich na náš byt. Otvorila som oči a za oknom som zbadala letieť osem migov v zostave, vypúšťajúcich ruskú trikolóru. Nácviky na prázdnik Pobedy – oslavu víťazstva nad fašizmom. Po Moskve už asi týždeň vídať vojenských veteránov v uniformách s medailami. Sú všade, v metre, v nákupných centrách, hrdo sa nosia a všetci na nich hrdo vzhliadajú. A bežná verejnosť má aspoň na nálepky Spasiba babuške i dedu za boľšoju pobedu! na zadných sklách svojich áut.

Kam sa pozrieme, všade sa o nich zhusta píše, bloguje, tisícky zúfalcov sa pokúšajú nájsť ten naozaj pravý recept, ktorý vždy nabetón vyjde. Odkiaľ sa však zobralo toto parížske pusinkové šialenstvo?