V dvoch lietadlách priviezli v marci 2014 z kyjevského Majdanu do Prahy štyridsať ranených – všetci plní olova. Dvoch z nich si po nevyhnutných operáciách vzal môj ukrajinský kamarát domov. Povedali mu: „Strieľali do nás – neozbrojených – profíci, zabijaci.“ Tí muži už nikdy nebudú ako predtým. Hovorili o tom, ako ich „velitelia“ z Majdanu postupne miznú, nevedno ako a nevedno kam. Otázka znie, či je táto skúsenosť prenosná a aká je jej odolnosť voči demagógii, manipulácii, zneužívaniu…. a hrubej sile.

Už niekoľko týždňov hypnotizujem konáriky na strome pred mojím moskovským balkónom. Boli pod prísnym drobnohľadom a len čo sa na nich zjavili prvé puky, zajasala som. To bolo pred pár dňami. Teraz už máme prvé listy. Vtáky sa rozštebotali a o chvíľu nastane ideálny stav. Nebude vidno Moskvu. Lebo pokiaľ nestojíte práve na Červenom námestí a nekocháte sa cukríkovými stavbami, Moskvu radšej nevidieť. A túto možnosť ponúkajú tisícky moskovských stromov.

A znovu Orbán? V nedeľu 6. apríla v Maďarsku prebehli parlamentné voľby. Výsledky v čase uzávierky známe neboli, nepredpokladalo sa však, že sa budú výrazne líšiť od prieskumov verejnej mienky. Tie prisudzovali víťazstvo strane premiéra Viktora Orbána Fidesz, ktorá v nich dosahovala vyše 30 percent. Ľavicová strana Jednota dostávala ani nie 20 percent.

Na úvod zlá správa. Slávna Bachčisarajská fontána v Chánskom paláci vyschla. Slzu nevyroní ani vedľa nej stojaca busta Puškina. Nedostatkom vody trpia nielen po stáročia utláčaní, no pritom hrdí Tatári, ale celý Krym.

Spanilá cesta Dominiky Cibulkovej až do finále Australian Open sa zdá rozprávková. Ale z rozprávky na nej nestretlo vzrastom nízku tenistku takmer nič. Rozhodli vôľa a ochota pracovať na sebe.

Červená a čierna, farby novín Granma. Ale na rozdiel od Stendhala, čitateľ sa na stranách Granmy nestretne s realizmom. Keď oficiálny orgán komunistickej strany vyberie titulok, nejde mu o to, aby ním informoval, ale aby niečo presadzoval. Tak to bolo aj minulý štvtok, keď sa na prvej strane novín objavil citát z prejavu Raula Castra v Santiagu de Cuba, ktorý znel: „Revolúcia pokračuje ďalej, ale bez záväzkov ku komukoľvek, až na ľud.“

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Peniaze prišli v bielej obálke, priniesla ich až ku dverám alternatívna, lepšie povedané nelegálna doručovacia služba. Sprevádzal ju list od strýka, ktorý pred tridsiatimi rokmi odišiel do New Jersey a už sa nikdy nevrátil. „Urobte si pekné Vianoce,“ bolo napísané v liste, na konci ktorého stálo krátke „bye“. Pani zavrela dvere, stále neveriac tomu, že príbuzný z emigrácie jej na konci roku poslal spásnych 50 dolárov. Nahlas zakričala na syna a nevestu a v hlave jej rástla veľká otázka: „Čo si za ne kúpim?“

Je dobrým zvykom nepozývať mafiánov a pofidérnych oligarchov na významné spoločenské udalosti ako sú plesy či odovzdávania cien. Samozrejme, v lepších spoločnostiach. U nás to neplatí. U nás sa pred nimi otvárajú dvere, ktoré by jediné mali ostať zatvorené – dvere do dobrej spoločnosti. Hoci majú títo ľudia všade na svete moc a peniaze tak ako u nás, do istých spoločenských kruhov ich nikdy nepustia. U nás si „dzobkajú“ na rautoch z jedného stola s ľuďmi, ktorí preberajú ocenenia za to, že obetavo poslúžili verejnej veci.

Farmaceutka na dôchodku RNDr. Anna Majerová mohla pol druha roka navštevovať svoju chorú dcéru Tatianu len vtedy, keď jej to dovolila dcérina opatrovníčka. Občas sa k nej nedostala celý mesiac, nevidela ju ani cez Vianoce 2012.