Keď politici z celého sveta rozprávajú príbeh o globálnom otepľovaní, vykresľujú ho ako najväčšiu výzvu pre ľudstvo. Zároveň však sľubujú, že je to výzva, s ktorou sa pri nízkych nákladoch dokážu popasovať a súčasne zlepšiť svet množstvom ďalších spôsobov. Dnes už vieme, že je to nezmysel.

Angela Merkelová, Bono, Vitalij Klyčko a Julia Tymošenková boli hlavnými hviezdami dublinského kongresu Európskej ľudovej strany (EPP). Rodina kresťanskodemokratických strán z celého kontinentu sa chystá do volieb, ktoré môžu prekresliť politickú mapu EÚ.

Na úvod zlá správa. Slávna Bachčisarajská fontána v Chánskom paláci vyschla. Slzu nevyroní ani vedľa nej stojaca busta Puškina. Nedostatkom vody trpia nielen po stáročia utláčaní, no pritom hrdí Tatári, ale celý Krym.

Cár Ivan Hrozný strihal bojarom brady. Stalinovi spolustolovníci sa odvážili rozprávať o Stalinovi len na záchode. Netušili, že ich odpočúva a hovorí im klozetoví Sokrati. Putin si to už myslí o celom svete a nepotrebuje ho ani odpočúvať. Má to ohúrenie, bezmocnosť a nárek, že sa nedá nič robiť, ako na dlani. Ruská okupácia Krymu sa síce všeobecne chápe ako flagrantné porušenie povojnového usporiadania sveta, popretie princípu suverenity, zakotvené v Charte OSN a nebezpečný precedens, zavádzajúci do svetovej politiky princíp ber, koľko vládzeš, ale rovnako začína pribúdať slov o tom, že treba chápať aj Putina, ktorý vníma suverenitu ako mocenský nástroj, a nie ako právo. Putina nie je ťažké pochopiť; robí len to, čo mu dovolia iní. Ťažšie je pochopiť tých iných.

Pripravili sme teda pre vás program malých zmien na celý rok, každý mesiac na inú tému. Spolu sa sústredíme na drobnosti, ktoré nezaberú veľa času, ale môžu naozaj zlepšiť život. Začnite s nami, začnite s vďačnosťou, a to už vo februári!

Tak ako celá Latinská Amerika, aj Brazílska federatívna republika predstavuje taviaci kotlík národov, rás, tradícií a očakávaní. Jej potenciál je obrovský, ale dvojsečný. Bude Brazília príkladom ekonomického zázraku, alebo sa jej spoločnosť počas sociálnych otrasov zrúti?

Farmaceutka na dôchodku RNDr. Anna Majerová mohla pol druha roka navštevovať svoju chorú dcéru Tatianu len vtedy, keď jej to dovolila dcérina opatrovníčka. Občas sa k nej nedostala celý mesiac, nevidela ju ani cez Vianoce 2012.

Väčšia hanba, ako dusná aféra okolo ceny Malina ani nemôže byť. Zaslúžila by si zápis do Guinessovej knihy rekordov v plazení. A to ani nepoznáme pikantérie zo zákulisia. Stalo sa u nás, na Slovensku: Novinári cenu Malina, antiosobnosť roka, udelili Erikovi Tomášovi, hovorcovi Úradu vlády, čím vznikol v Rade Asociácie hovorcov, ktorá cenu udeľuje, taký plazivý mrak strachu a predposratosti, (podľa tlače atmosféra zvláštnych telefonátov, hádok, vyhrážok o odstupovaní sponzorov od akcie), že porotcovia celú cenu radšej zrušili. Nič nebude!

Inaugurujú prezidenta. Ako na povel, na nejaký imaginárny výstrel z dela, náš syn sa prvýkrát pohne dopredu. Začína sa plaziť. Po celom byte. Naberá na rýchlosti. Žasneme. A do toho nový prezident s rukou na Ústave. Dejinný okamih. Pozerám sa po byte a tŕpnem. Hoci sme odstránili všetky nebezpečné veci, do zástrčiek napchali detské poistky, elektrické šnúry schovali pod koberec, všade vidím len samé nástrahy. Nový prezident prednáša prejav. A hneď pri ňom tá hrôzostrašná Macejková a Fico v prvom rade so sileným úsmevom niekomu niečo šepká. Ach, bože.

Na schôdzi zdvihol ruku. Riaditeľ im povedal, nech hovoria na rovinu. Čo si myslia. Využil to teda na to, aby nahlas povedal niečo, čo v sebe už niekoľko mesiacov dusil. Začal hovoriť o nízkych platoch zdravotníckeho personálu, potom o špinavých priestoroch, nedostatku vody, poslednom rozbitom sterilizátore, a vôbec, o pretekaní a plytvaní vodou v celej nemocnici. Nezastavil sa a pokračoval ďalej o teple v čakárňach, keď sa do nich nahrnú pacienti a o nedostatku chirurgických nástrojov na sálach. Svoju reč ukončil slovami: „Toto sa nedá vydržať. Nikto to nemôže vydržať.“ Sála sa ponorila do nepríjemného ticha.