Čo je hlavný „business model“ našej ekonomiky? Zahraničný obchod. Po potkýnaní sa v deväťdesiatych rokoch sa Slovensku v novom tisícročí podarilo vykročiť k prudkému rastu ekonomiky, ktorý bol založený na vývozoch. Dovezené zahraničné investície vyhnali hore produktivitu, pretože sme okopírovaním výrobného procesu a dovezením technológií dokázali držať krok s oveľa vyspelejšími ekonomikami. Prudko sme ich začali dobiehať, preskočili sme Maďarov a výrazne sme sa priblížili aj našim českým susedom. EÚ ako koncept bezbariérového obchodu bol pre nás presne tým pravým orechovým.

Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Väčšinu svojich priateľov mám už na druhej strane života. Neboli to všetko anjelské bytosti, a aj oni to vedeli o mne. Priateľstvo je o vernosti. Je pozoruhodné, ako mi s odstupom času zjasneli, na nikoho nemám negatívne spomienky. A tí žijúci, ako keby sa zastavil čas práve tam, kde sme sa posledný raz stretli. Stačí chvíľa, čo vypijeme kávu, alebo pohárik vína a všetko je jasné a správne.

Práve keď Francis Fukuyama písal svoju slávnu esej Koniec dejín?, dejiny sa dali do cvalu. Prebehli nežné, zamatové, oranžové, ružové, buldozérové revolúcie, prileteli arabské jari a keď sa svet poobzeral, zistil, že úspešné boli len niektoré z nich a aj tie až také úspešné neboli. Ukázalo sa, že pravdu mal Samuel Huntington, ktorého šli pred dvadsiatimi rokmi pre jeho Stret civilizácií ukrižovať, hoci len triezvo hovoril, že bipolárny systém nenahradí unipolárny, ale multipolárny, že jeho švy budú prebiehať na hraniciach odlišných kultúr, že to môže viesť ku konfliktom a že si treba chrániť svoj slobodný svet.

Pápež František oznámil, že 27. apríla bude zavŕšená kanonizácia Jána Pavla II. (spolu s Jánom XXIII). Mohlo by sa zdať, že o jedinom slovanskom pápežovi v dejinách už bolo povedané všetko.

V Poľsku sa nedávno začala vášnivá diskusia o bioetike. Vyvolal ju profesor Jan Talar, keď povedal, že pri transplantáciách srdca dochádza k masovému usmrcovaniu darcov, ktorí sú ešte nažive.

Milí priatelia, raz nás okolnosti prinútili s kapelou prenocovať v ubytovacom zariadení hotelového typu. Bola to stuchnutá robotnícka ubytovňa. Preležané váľandy, zapľutý interiér, toalety omočené od plafónu po zem. Všetko prepálené od ohorkov. Zatuchnutý pach prepotených montérkových overalov, cigariet a piva. V automate, kde bývajú keksíky, plechovky s malinovkami a čokoládky, boli v ponuke bravčové paštéty, chleby a dokonca masť a cibuľa.

Jana Beňová vo svojom pravidelnom hlásení zaznamenáva, že azda každej jej kamarátke alebo známej sa narodilo bábätko. To je na zváženie. Okrem toho píše, že sa všetci kamaráti a známi stíšeným hlasom sťažujú, že tak zle finančne ako tento rok na tom ešte neboli a že také naťahovanie sa v kaviarni, kto zaplatí, už dávno nezažila. To je na pováženie.

Tuším, že s teóriou cyklov som sa stretol u istého J. W. Forrestera koncom 70. rokov minulého storočia. Vtedy som tiež prvý raz čítal o existencii kondratievovských cyklov. Nikolaj Kondratiev (nar. 1892) objavil svoje „dlhé“ (päťdesiat-šesťdesiatročné) cykly skúmaním hospodárskych kríz v rozvinutých kapitalistických ekonomikách. Za jeho buržoázne vedátorstvo ho zavreli do gulagu, kde ho popravili roku 1938.

Je po Veľkej noci, po pôste, po slávnosti vzkriesenia. Mne sa však žiada vrátiť sa ešte raz k uplynulým dňom. Naše mestá a obce sa rozšírili o nové ulice, sídliská a pekné stavby. Tam už nie je príliš miesta pre kríž, božiu muku či pre kaplnku, ktoré symbolizujú tragiku nášho života. Napriek tomu aj v súčasnej dobe, tak ako po celé stáročia, my veriaci ľudia čerpáme silu a múdrosť z Ježišovho paschálneho príbehu. Mocní, bohatí, veľkňazi a zákonníci si v ňom podávajú nepohodlného, chudobného človeka a s pohŕdaním sa pýtajú: „Čo je to pravda?“ Chudobný človek je vždy len na posmech. Bezmocný, bez práva, bez práce, bez ceny, bez ochrany, bez peňazí, bez domova.

Takmer geometrickým radom pribúda zákonov, ktoré podnikateľom ukladajú nové povinnosti, uvaľujú na nich poplatky, hrozia sankciami, niečo prikazujú a zakazujú.