Myslel som, že to prejde. Varíš, varím, varíme. Programy o varení, s ktorými sa roztrhlo vrece. Ale neprešlo, lebo sotva niektorý z nich zakape, už sa hlási o slovo ďalší. V telke, v časopisoch, na bilbordoch, všade! Vyberavého jedla je viac než dosť. A do toho všetkého informácie o tom, že osemdesiat ľudí tejto planéty by si mohlo kúpiť 3,5 miliardy ľudí, čo sa teda ich majetku týka. A ráno počúvam rádiovú upútavku na časopis, v ktorom sa možno dočítať, že ohrdnuté milenky regionálneho milionára predávajú luxusné veci, čo im dakedy pokúpil. Túto vzápätí strieda iná informácia, že milióny utečeneckých detí zo Sýrie nemajú prístup k pitnej vode.

Nobelovu cenu za ekonómiu dostala trojica profesorov, vysvetľujúcich oceňovanie aktív. Dvaja z nich majú pritom značne protichodné vysvetlenie.

Morské vlny občas vyplavia na pobrežie kus nevábne vyzerajúcej hmoty, ktorá na prvý pohľad pripomína úplne obyčajný kameň. Ak na ňu však náhodný okoloidúci natrafí, je to, akoby vyhral jackpot.

Ricardo vychoval svoje dve dcéry sám. Raz ráno, bolo to v auguste, sa zobudil a zistil, že jeho žena je preč. Neskôr zistil, že ju chytili na rozbúrenom mori, mesiace držali na námornej základni v Guantanáme, potom sa dostala do USA. Mladšia dcéra vtedy ešte spávala v postieľke, staršia sa učila písať. Boli to pre nich ťažké časy. Ricardova svokra bola agresívna a nerešpektovala otca svojich vnučiek. „Dievčatá potrebujú matku,“ kričala nahnevane vždy, keď ho videla. Nemal to ľahké ani v dedine, kde žil.

Nie je na programe bratislavských kín priveľa takých filmov, ktoré by sa úspešne mohli v tom istom čase premietať v pukancových multiplexoch, v kine Lumière aj v Mladosti. Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol je jedným z nich.

Dňa 4. júna 2014 uplynulo 25 rokov, čo sa v Poľsku konali prvé „poloslobodné“ voľby. Nimi sa spustili udalosti roku 1989 v celej strednej a východnej Európe. Poliaci nazývajú tento rok „Annus mirabilis“, rok zázrakov. Sú hrdí na prínos Poľska k pádu komunizmu a v kútiku srdca si myslia, že nie pád Berlínskeho múra, ale práve 4. jún 1989 je symbolom konca komunizmu v Európe.

V tejto krajine som hosťom, a tak by som sa mal aj správať. Ale predsa mám jednu prosbu: milý slovenský ľud, mohol by si ma ušetriť tých tvojich výhovoriek?

V Európe vidíme niečo ako sedliacke povstanie, jacquerie. Od Dublinu po Lublin, od Portugalska po Pomoransko sa vzbúrení sedliaci zbiehajú v okolí Breydel building v Bruseli – pripití z domoviny, pokrikujúci nacionalistické slogany a odhodlaní nakopať tú federalistickú mašinériu starým dobrým spôsobom. Sú medzi nimi grécki antikapitalisti, maďarskí neofašisti aj uhladení nemeckí profesori, ktorí chcú naspäť svoju deutschemark. Dokážu nájsť spoločný pohľad s talianskymi ľavicovými komediantmi aj holandskými pravicovými buričmi. A všetci dokopy majú jednoduchý slogan: Zvrhnime technokraciu, dosť bolo byrokracie, chceme vrátiť moc ľudu!

„Existuje niečo ako gej-mafia, ak na nich siahneš, dostaneš preplesk,“ povedal Bill Maher, ktorý moderuje na HBO program Real Time with Bill Maher.

Milí priatelia. Manželka ma obvinila, že som už dávno o nej nepísal, že či ma už nepodnecuje na hlboké úvahy o zmysle života a tak. „No reku, podnecuješ, podnecuješ, ale veď si mi zakázala spomínať ťa v stĺpčekoch,“ bránil som sa. „Zakázala, ale v správnej chvíli máš vytušiť, že by si už opäť mohol niečo napísať a spomenúť ma...“ Tak teda idem na to. S priateľmi často rozoberáme náboženské problémy. Vzrušujú nás tieto debaty, no nenachádzame žiadne odpovede. Ja katolík, kamarát protestant, ďalší známy pravoslávny. Pýtal som sa manželky, ktorá cesta je správna.