Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

Bolo to prvý raz, a dúfam že naposledy v mojom živote, keď som uvažoval, kde by sa dal zohnať samopal, pištole, granáty, a čo všetko si vziať so sebou pri odchode do lesa, keby nebola iná možnosť, než prejsť na partizánsku formu boja.

Južní Slovania to majú u nás západniarov akési nahnuté. Je pravda, že spotreba brilantíny je v tejto časti sveta údajne druhá najvyššia hneď po Argentíne, ale až takí rozdielni zase nie sme.

V súčasnosti máme toľko prístrojov, ktoré nám majú ušetriť čas, a pritom, keď ich používame, napokon toho času máme ešte menej. Unikajú nám základné a zväčša tie najpríjemnejšie veci. Napríklad doma zabúdame stolovať.

Pred dvoma týždňami sme zverejnili odpoveď riaditeľa odboru osobitného určenia na Generálnej prokuratúre Petra Šufliarskeho na článok „Kto pomáha Mellovi?“ V tomto čísle prinášame reakciu jeho zástupkyne Evy Mišíkovej.

Keď som ich pred takmer desiatimi rokmi uvidel prvý raz, bolo to niekoľko pekných červených bodiek, ktoré kdesi v diaľke osamotene svietili do tmy za mojím bratislavským oknom, ktorým som z Napoleonského vŕšku pozeral zhora na Petržalku a na Maďarsko a Rakúsko za ňou. Veterné elektrárne boli vtedy pre mňa nóvum, niečo také som zazrel zopárkrát predtým v Dánsku a v Nemecku na pobreží mora, ale tu, uprostred Európy, nie.

Turnaje v spoločenskom hokeji majú svoje čaro. Napríklad taká ľadová jaskyňa. Zemeguľa má 4,6 miliardy rokov. Zemeguľa? Pojem zemeguľa by mohol napadnúť ktorýkoľvek vedec, napríklad taký Martin Mojžiš by ma za toto slovo minimálne poučil.

Dva týždne pred Pohodou sa sťahujeme na letisko. Do penziónu s prekvapivým názvom Penzión Letisko. Izby majú drevené zárubne a na kľúčoch čísla na plexisklovom prívesku. Každé ráno, keď vyrážame na plochu, sa chodbou penziónu ozýva perkusionistický koncert.

Som naozaj ženatý. Alfred Hitchcock to povedal jasne. Muž je naozaj ženatý až vtedy, keď rozumie každému slovu, ktoré jeho žena nepovedala. Moja žena mlčala a bol to horor ako z Alfredovho filmu.

O autorských a patentových právach sa v poslednom čase veľa hovorí. Podľa ich obhajcov majú stimulovať výskum a tvorivosť. Je však koncept duševného vlastníctva zárukou pokroku, alebo ho, naopak, brzdí a obmedzuje ľudskú slobodu?