Ten záber sa stal skoro proroctvom. John Fitzgerald Kennedy, obrátený chrbtom k fotografovi, netušil, že muž za ním stláča spúšť – tak ako to netušil 22. novembra 1963 v Dallase. Šero, ktoré postavu obklopuje, akoby skrývalo sprisahancov.

O chvíľu sa začne desiaty rok vychádzania tohto časopisu. A možno ste si všimli kampaň, ktorú sme v týchto dňoch rozbehli. Takže je namieste pár slov k nej.

Nemecký súd SR nepodržal Päť rokov sa ťahajúce súdne spory, ku ktorým viedol zákaz vytvárať zisk v zdravotných poisťovniach počas prvej vlády Roberta Fica, majú za sebou ďalšie dejstvo. Nemecký Najvyšší spolkový súd nevyhovel mimoriadnemu opravnému prostriedku, podanému právnymi zástupcami Slovenska.

Etgar Keret je izraelský spisovateľ. Jeho krátke poviedky sú vtipné tým typom humoru, ktorý dokáže odkrývať absurdnosti a naznačuje hĺbky. Ak ste čítali jeho zbierku poviedok Zrazu klope ktosi na dvere, tak viete, o čo ide.

Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

Rozhovor so štábnym nadrotmajstrom Miroslavom Dulajom, veliacim poddôstojníkom brigády velenia, riadenia a prieskumu Vzdušných síl OS SR Zvolen, o kurzoch na prestížnych školách aj o tom, že je ťažké porovnávať vojakov iných krajín s našimi.

Chcel som písať príbeh o vlčích makoch, tisíce ich teraz kvitnú všade pri cestách, ale nie som impresionista ani Georgia O’Keeffe. Fascinuje ma ich červená krása, taká silná a výrazna v májových poliach a ich krehkosť, keď ich chytíte do ruky a snažíte sa ich priniesť domov do vázy, o chvíľu je po nich. Záblesk, blik, impresia a všetko sa skončilo, ideálny kvet na zobrazovanie, či už ste, alebo nie ste impresionista. Vôbec, kvety ako téma umenia v svojej vädnúcej pominuteľnosti. Vanitas, natura morte, zátišie v svojom tichu, pripomínajúce dočasnosť, niečo, čo už nie je vo chvíli, keď sa na to na obraze dívame.

Nedávno mi psychológ Přemysl Mikoláš, ktorý sa už roky stará najmä o deti s rôznym postihnutím, povedal: „… Také si říkám a věřím, že svou práci nedělám pro dobrý pocit anebo pro ocenění zvnějšku. Jednoduše je to dobrá věc, vidím, že to pomáhá, a fakt mi to stačí. Funguje mi to takhle i v rodině a cítím se svobodný.“ Alebo Peter s Martinou. Práve založili rodinu. Martine už po chemoterapii a ožarovaní opäť narástli vlásky a vrátila sa do práce s deťmi trpiacimi nedostatkom lásky a pokrivenými vzťahmi v rodinách.

Povedať, že odchodom Garyho S. Beckera odchádza významný svetový ekonóm, laureát Nobelovej ceny a geniálny mysliteľ by bolo pravdivé, ale tak trochu neoriginálne. Preto začnem tým, že Gary Becker bol nesmierne odvážny človek. Ako mladý akademik sa pred polstoročím odhodlal vstúpiť na pole výskumu rodiny, teda na územie sociológie, vyzbrojený nástrojmi mikroekonomickej teórie. Ako keby ste vstúpili na futbalové ihrisko v hokejovom úbore. Ale jeho intuícia bola správna.

Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...