„Celý šíry svet je len úzky most, nesmieš sa však báť!“ Piešťanský rabín stojí na pódiu s klezmer kapelou a spieva tieto fantastické slová v jednoduchom refréne. „To je židovská pesnička, ktorú učia spievať deti odmalička,“ vraví mi kamarát. „Niečo ako náš kohútik jarabý.“

V Moskve ráno neviete, čo bude večer. Najmä teraz, keď je zima. Nie slovenská, ale moskovská. Nekonečné týždne je mínus dvadsať a menej, záľahy snehu a ostrý vietor. Kolóny šiestich až ôsmich posýpacích áut, čo sú väčšinou veľké kamazy, nezmyselne robia to isté v intervale tridsiatich sekúnd. Kým svieti slnko, Moskva sa usmieva, chce sa hrať ako dieťa. Keď však slnko nevidíte dlhšie ako desať dní, aj mestu je smutno.

Chachaři a rajdy. Kratke zobaky. Bezručova Maryčka Magdonova. Banik, Buty, Nohavica. Jediné mesto s americkým príbehom v bývalom Československu, kde bohatstvo uhľobarónov a oceliarov vyrástlo na nesmiernej biede. Najnovší fenomén Ostravska sa volá Miloš Zeman, práve tu dosiahol najväčšie volebné zisky. Prečo?

Keď Terézia Vansová písala poviedku o nevinnej farárovej dcérke Julinke, ktorá sa chystala na svoj prvý vstup do spoločnosti, iste netušila, že raz sa budú za debutantky považovať aj ženy, ktoré sa v spoločnosti už dávno producírujú a majú dokonca deti.

Určite ste tú anekdotu už počuli: „Stretnú sa Čech, Žid, Rakúšan, Japonec a Avatar – čo to je?“ – „Prezidentská voľba v Česku.“

Pred sto rokmi bolo naše hlavné mesto jedným z najvýznamnejších centier svetovej vedy. Niekoľko vedných odborov tu prežívalo svoje vrcholy, zopár ďalších sa práve rodilo a niekoľko iných sa len chystalo zrodiť z mimoriadne žičlivého podhubia. Prečo na to nedokážeme byť hrdí?

Zneužívanie je smutná vec. To slovo samo osebe je strašidelné, a je to tak dobre. Ak sa, samozrejme, používa tak, ako sa má. Naposledy sme sa dozvedeli o tom, že niekto zneužíva deti. Dokonca to robia učitelia. Zaznelo to z úst premiéra, človeka, ktorý je jedným z najinformovanejších v štáte a ktorého slová by mali mať patričnú váhu. Tým pádom mal nasledovať celospoločenský otras, rodičia mali zbystriť pozornosť, polícia takisto, médiá by mali biť na poplach. Nič také sa nestalo.

Bol to tento rok čudný Deň boja za slobodu a demokraciu. Prezidenta republiky, predsedu NR SR a predsedu vlády, ktorí ho mali úradnej z moci oslavovať, nebolo, hoci ináč oslavujú radi a kladú vence všade, kde sa dá. Ľudia, ktorí mali s Novembrom 1989 niečo spoločné, dumali v teplých sálach. Na Námestí SNP nás bolo zo štyridsať, povedali sme si, aká je sloboda nesamozrejmá, a najviac vtedy, keď o ňu nikto nestojí, lebo, ako hovorí Edmund Burke, zlo môže vyhrať len vtedy, keď sa dobro proti nemu nepostaví.

Nedávno sme spomínali na Lászlóa Sziklaya. Bolo to na na Rákociho ulici č. 15, v budapeštianskom Jozefove, kde sú slovenské tradície najsilnejšie. Pred sto rokmi, hoci nie práve v novembri, sa narodil významný literárny historik a zakladateľ maďarskej slovakistiky. Myslím na neho s vďakou žiaka, ale aj s istými výčitkami svedomia, lebo sme na neho akosi pozabudli. Rovnako Maďari aj Slováci. Je sympatické, že túto spomienkovú slávnosť iniciovali jeho bývalí slovenskí žiaci v Maďarsku. Svojho času, pred potopou, roku 1949 bol László Sziklay zakladateľom slovenskej katedry na Vysokej škole pedagogickej v Budapešti.

Boj proti konzumnému kapitalizmu vždy oslovoval časť mladých ľudí, intelektuálov aj umeleckú bohému. Lenže, čo ak kontrakultúra v skutočnosti náš hospodársky systém neohrozuje, ale poháňa?