Čo je cieľom štátu? Tí liberálnejšieho strihu aj dnes povedia, že sloboda. Kým kedysi sloboda znamenala najmä politickú nezávislosť štátu či národa, v súčasnosti ide viac o ochranu jednotlivcov pred zotročením spoločnosťou. Úlohou štátu je podľa liberálov vytýčiť okolo jednotlivcov hranicu, v ktorej môžu žiť nezávislý život autenticky podľa vlastných túžob. Kvalita štátu podľa nich potom závisí od toho, aký veľký rozsah osobnej slobody majú jej členovia.

Medzivládny panel OSN pre zmeny klímy (IPCC) vyvolal v máji mediálny rozruch. Prvý riadok tlačového vyhlásenia konštatoval: „Takmer 80 % svetovej dodávky energie by sa dalo do polovice storočia zabezpečiť z obnoviteľných zdrojov, ak by to podporila správna a ústretová verejná politika."

Irackí Kurdi majú po rokoch vojny, útlaku a neistoty konečne dôvod na optimizmus. Bagdad ich v minulosti prinajlepšom ignoroval, častejšie však obmedzoval ich rozvoj.

Emil, minule som s Pačesom, kedysi predsedom ROH, sedel na lavičke v záhrade a on mi povedal: „mám dobrý nápad, s ktorým sa ti chcem zdôveriť, lebo viem, že si na mojej strane. Už mi lezú na nervy všetky tie reči o kríze, o tom, že nie sú peniaze, a podobne. Vieme, kto za to môže.

Dlhé roky som o nich vôbec nevedel. Mojim rodičom sa totiž podaril ojedinelý kúsok: až do mojich štrnástich rokov mi zatajili, že tu vôbec bol nejaký rok 1968, Pražská jar, augustová okupácia a po nej stotisíc okupačných sovietskych vojakov, čo tu zostali. Súviselo to možno s tým, že môjho otca, okolo roku 68 tridsaťročného mladého inžiniera, ktorý mal s dvoma červenými diplomami vysoké ambície, po augustovej okupácii tvrdo zastavili.

Ženy majú k oblečeniu iný vzťah ako muži. Nie je čisto úžitkový, ale ani nie je úplne len o ženskej túžbe po kráse. Ženy hľadajú v handrách aj rôzne iné veci. Napríklad ducha. Svoju náladu, svoj postoj a bárs čo ešte.

„Už sa to trhá!“ Kričala nadšene moja žena a ukazovala na zatiahnuté nebo nad nami. Zase to raz na ňu prišlo. Po fáze Terazfaktnemámčas pravidelne prichádza fáza Poďmesiužiťprírodu. Pointou má byť jej šťastie.

Minulý týždeň v Aténach opäť lietali kamene a zápalné fľaše. Krajinu ochromil generálny štrajk a do ulíc vyšlo 20-tisíc ľudí. Grécko nečelí len dôsledkom dlhovej krízy, ktorá sa vymyká kontrole, ale aj skúške svojej demokracie. Agresívne odbory, z ktorých časť tvoria presvedčení komunisti, akých u nás vidieť už asi len v archívnych filmových týždenníkoch či niektorých múzeách, by najradšej vzali aténsky parlament útokom v štýle dobytia Zimného paláca. Reakcie gréckej ulice sú pre Slováka, vycvičeného dvoma ťažkými dekádami postkomunistickej transformácie, nepochopiteľné. Gréci totiž majú kam chudnúť a na opasku im zostáva ešte dosť voľných dierok.

Bolo to prvý raz, a dúfam že naposledy v mojom živote, keď som uvažoval, kde by sa dal zohnať samopal, pištole, granáty, a čo všetko si vziať so sebou pri odchode do lesa, keby nebola iná možnosť, než prejsť na partizánsku formu boja.

Južní Slovania to majú u nás západniarov akési nahnuté. Je pravda, že spotreba brilantíny je v tejto časti sveta údajne druhá najvyššia hneď po Argentíne, ale až takí rozdielni zase nie sme.