Mojím životom prešlo osem prezidentov: Gottwald, Zápotocký, Svoboda, Husák, Havel, Kováč, Schuster a Gašparovič. Vlastne ich bolo deväť. Tým deviatym bola takzvaná kolektívna hlava štátu. V nej sa však koncentrovala vôľa jediného muža - Vladimíra Mečiara, ktorý bol v tom čase premiérom a tejto „hlave" predsedal.

Je čas vianočného odzdobovania. Demaskujeme vianočné stromčeky. Výrazne sa pamätám na jedno takéto odzdobovanie. V kostole sme mali veľa stromčekov, ktoré bolo treba odzdobiť od vianočných gúľ. Keď som ich ukladal do krabice, myslel som na to, aký strašlivý pocitový rozdiel je medzi zdobením a odzdobovaním. Ozdoby som navyše do krabíc odkladal nevšímavo, mali to totiž byť moje posledné Vianoce v Bratislave. Nedával som pozor ani len na to, či sa nitky zahrčkajú alebo nie, veď čože, budúce zdobenie tu už nebudem. Ale uvedomil som si, že guľa je udivujúca. Dokonalý tvar.

Keď v roku 1994 Romney vyzval Teda Kennedyho, dlhoročného demokratického senátora liberálneho štátu Massachusetts, Kennedy sa ho snažil označiť za reaganovca. Romney to odmietol: „V časoch vlády Reagana a Busha som bol nezávislý. Nechcem, aby sme sa vrátili k Reaganovi a Bushovi.“ V roku 1994 prehral. Dnes, keď kandiduje na prezidenta, tak v ňom niektorí konzervatívci chcú vidieť prezidenta, ktorý zmení Ameriku tak ako Reagan. Podľa niektorých stratégov sú to posledné voľby, ktoré vraj môžu republikáni vyhrať so starou reaganovskou koalíciou. Ak by to malo Romneymu pomôcť, bol by to trochu paradox.

Nula bodov, iba jedna správa. Túto stručnú SMS mi poslal v piatok večer v čase našej uzávierky jazykovedec Ľubor Králik, keď som ho poprosil, aby zistil, čo o tom uvádzajú kosovské zdroje. Ľubor ma ako tlmočník sprevádzal na väčšine z takmer päťdesiatich ciest do Kosova od vojny na jar 1999 až po súčasnosť. V piatok večer sa pritom na všetkých slovenských spravodajských stránkach objavila topspráva, že Bakiho Sadikiho vypátral Interpol v Kosove, pričom tamojší súd rozhodol o jeho vzatí do vydávacej väzby na štyridsať dní.

Žijeme v situácii, ktorú označil nemecký historik Richard Koselleck ako sedlový čas (Sattelzeit). Horským sedlom prechádzame z jednej doby do druhej. Ľudia tušia, že sa ocitli na prahu veľkej zmeny, ale nedovidia do nej ani ju nevedia pomenovať. Postmoderna ako slogan posledných desaťročí nevyznačuje prichádzajúci čas, ale melanchóliu toho odchádzajúceho. Dlhý prechod sa začal v roku 1989. Nemecký filozof Jürgen Habermas si vtedy myslel, že ide o dobiehajúcu revolúciu, v ktorej si postkomunistické krajiny osvoja výdobytky povojnovej euroatlantickej civilizácie. Ukázalo sa však, že celý proces je omnoho hlbší, zradnejší a nezasahuje len nové demokracie, ale aj Európu a celý svet.

Už druhý mesiac zažívam zázračný stroj času: na tribúne mám opakovane pocit spred tridsiatich rokov, keď som bol na céčku očarený atmosférou tribún a súčasne tvorivosťou Petra Šťastného.

Keď sa dnes povie Higgsov bozón, mnohým ľuďom hneď napadne CERN. Niektorým napadne aj veľký urýchľovač LHC, ale len málokto si spomenie na detektory ATLAS a CMS. A to je trochu nespravodlivé. Veď predsa ten objav urobili v CERN-e na LHC práve ATLAS a CMS.

Mestá sú hnacím motorom inovácií. Už v časoch vodovodu v Babylone platilo, že od vyspelosti technológií, ktoré mesto vygeneruje, závisí aj kvalita života jeho obyvateľov.

V lete, keď je Miláno okupované davmi turistov, je obvykle v našich končinách z hľadiska umenia uhorková sezóna. Toto rušné mesto však ponúka výdatnú porciu umenia aj v čase letných horúčav.

Nevidela som ho roky. Kedysi sme spolu chodili do kina, mali sme sedemnásť a v kinách išiel JFK. Pamätám si na deň, bolo to u nás doma, keď nám hral svoje prvé pesničky. Spomínam si, ako v ťažkých časoch zberal zo zeme cigaretové filtre a balil vlastné cigarety do fajnového papiera z telefónneho zoznamu. Smiali sme sa na tom. Boli to ťažké časy, ale pre nás aj časy luxusu: boli sme priatelia, celá skupina kreatívnych a navzájom sa podporujúcich kamarátov ‒ a rebelov.